Boli delfíny suchozemské cicavce, ktoré sa kvôli nedostatku DHA vrátili do oceánu?

Boli delfíny suchozemské cicavce, ktoré sa kvôli nedostatku DHA vrátili do oceánu? Odpoveď je ÁNO.

Ako som zistil po nedávnej story na mojom IG, veľa ľudí o tom nevedelo.

Veľa ľudí nevie, že niektoré veľké morské cicavce boli kedysi suchozemské. Predpoklad dokonca je, že sa to mohlo stať viackrát. To znamená, že morský cicavec vyliezol na súš, adaptoval sa ako obojživelník, následne sa vrátil do mora, potom na súš a spätne do mora. Toto je však iba špekulácia, no to, že veľryby a delfíny kedysi boli suchozemské cicavce je pomerne dobre zdokumentované! 

Samotná história a nález cicavcov po niektorých veľkých vyhubeniach, rovnako ako vymiznutie niektorých stromov je príkladom dlhodobých epigenetických vplyvov. V histórií totiž vidíme ako sa suchozemské cicavce vracajú späť do mora. Aj preto dodnes nachádzame u veľrýb, či delfína v plutve rovnaké kosti, ako máme my, suchozemské cicavce v ruke, či labke.

Jediný rozdiel je len ten, že sa im kosti v rámci evolúcie mierne scvrkli (takmer akoby osteopénia) a obrástli kožou a tukom!

Týka sa to najmä období po hromadnom vymieraní kriedy a paleogénu (K-Pg) pred 66 miliónmi rokov a pred 50 miliónmi rokov, kedy začali určité suchozemské cicavce obsadzovať rozhranie medzi zemou a vodou, kým sa vrátili späť do mora. Sú to veľryby, delfíny, tulene, mrože, uškatce, morské vydry a možno aj iné (napr. niektore ľadové medvede). Trvalo to asi až do obdobia pred 7 miliónmi rokov, čo je zároveň obdobie, kedy sa ľudoop homo ocitol v Afrike medzi eurázijskou a africkou platňou, kde mal unikátne, no veľmi špecifické podmienky na život a rozvoj.

V roku 1992 v Pakistane Dr. J. G. M. Thewissen, anatóm a paleobiológ na Ohio Univerzite v USA, vykopal fosíliu zo sedimentov starovekého morského dna. Bol to veľmi dlhý cicavec, pomenovaný Ambulocetus natans, čo znamená „plávajúca veľryba“. Mal krátke nohy, ktoré sa pravdepodobne používali viac na pádlovanie ako na chôdzu, a ňufák a ústa ako krokodíl. V Pakistane sa našla aj ďalšia fosília, pričom dve čiastkové kostry dali dohromady rozumnú predstavu o tom, ako tento cicavec vyzeral – mal krátke ruky aj nohy a dlhé prsty.

Moderné delfíny majú tiež zakrpatené nohy, čo znamená, že kedysi nohy mali. Neznie ti to tak trochu ako epigenetika? A teda, že naše gény nie sú dôležité, no to, čo ich kontroluje a ovláda, áno? Presne takto totiž pomenoval epigenetiku aj sám Darwin, hoci v jeho časoch to nazval pangény. Smutné však je, že o tomto nás na škole neučia, iba o tzv. prirodzenom výbere.

Otázka však je, ako sa niečo takéto stalo a na základe akých biofyzikálnych podnetov to evolúcia kontroluje. Môže na to využívať aj základné stavebné prvky ako vápnik, fosfor, či deutérium?

Vo voľnej prírode delfín žerie ryby a ryby majú samozrejme malé kosti; ale až 50 percent jeho potravy môžu tvoriť chobotnice a podobné druhy, ktoré nemajú kosti. Namiesto toho používajú chrupavku a mäso chobotnice je bohaté na fosfor.

Množstvo vápnika v morských cicavcoch aj rybách je vždy nižšie. V mäse lososa a tresky je 13,4 a 13,7 krát viac fosforu ako vápnika a v chobotnici je pomer cca rovnaký. Každý však vie, že ryby majú, podobne ako my ľudia, a tiež, že morská voda obsahuje značné množstvo vápnika (0,4g/100ml). Kam tým mierim?

Svalová funkcia a pohyb vyžadujú viac fosforu ako vápnika. Naopak pevnosť kostí vyžaduje dostatok vápnika. Každý však vie, že vode sme tak trochu „v stave beztiaže“. Odtiaľto pochádzame.

Nízka hladina vápnika s vysokým obsahom fosforu v morských živočíchoch by teda podľa najlepších hypotéz bola funkciou biológie na začiatku potravinového reťazca a na začiatku života. Zo súčasných poznatkov je tiež zrejmé, že vysoký obsah fosforu a nízky obsah vápnika pôsobí proti hormonálnym a metabolickým mechanizmom podieľajúcim sa na raste kostí. Toto pozná každý. Malé dieťa potrebuje vápnik na rast kostí.

Podľa niektorých evolučných paleobiológov, ako napr. Michael Crawford je veľmi pravdepodobné, že stav beztiaže, aký cicavce zažívajú vo vode, v kombinácii so stravou s vysokým obsahom fosforu a nízkym obsahom vápnika, mohol diktovať ekonomiku tvorby kostí u prechodných druhov morských stavovcov. Takáto „ekonomika“ by mohla vysvetľovať scvrknutie nôh delfína aj jeho rúk.

Hypotéza je to síce veľmi dobrá, no dovoľ mi ju doplniť a poupraviť o môj náhľad. Osobne si nemyslím, že potrava s vysokým obsahom fosforu a nízkym množstvom vápnika je priorita a to z dôvodov, aké som odprezentoval všetkým účastníkom decembrového webináru o potrebe deutéria.

Uvedom si totiž jedno. Aj prístup ku deutériu je limitovaný a to hlavne v chladných vodách, kde je ho málo, no obsah deutéria v tkanivách morských živočíchov mi hovorí niečo významné! To niečo je, že biológia si svoje membrány, vonkajšok aj vnútro bunky skladá z presne takých atómov, aké potrebuje, pretože sú kvantizované.

Rovnako ako využila v kolagéne morských cicavcov viac deutéria, pretože ho využila na špecifických miestach ako optický spínač pri prenose elektrického prúdu, rovnako to robí s vápnikom a fosforom. Fosfor je veľmi luminescenčný, ako už vieš, čo znamená, že vylučuje veľa UV svetla. Toto je svetlo, aké do mora zo slnka nepreniká, pretože je filtrované.

Vápnik je zasa naopak prvok, ktorý veľmi dobre reaguje na EMP, v akom sa živočích nachádza, pretože je sekundárny poslíček takmer v každej jednej bunke a je z endoplazmatického retikula vylúčený do mitochondrie vždy, keď je bunka v strese, alebo keď čelí nejakého EMP. Nezabúdaj však, že voda je dokonalá faradayova klietka.

Aj preto je pobyt vo vode s konzumáciou vysokého množstva morskej stravy jeden z najlepších spôsobov pre moderných ľudí, ktorí majú zdravotný problém a/alebo čelia veľa elektromagnetickému smogu!

Presne toto je dôvod prečo je u delfínov zakrpatenie ich kostí až osteopénia pozitívna epigenetická adaptácia, zatiaľ čo osteoporóza u moderných ľudí, alebo u kozmonautov je negatívna. Prostredie v oboch prípadoch je totiž úplne odlišné a toto diktuje ekonomiku vápnika, fosforu aj deutéria v ich tkanivách!

Viac v novom článku: https://jaroslavlachky.sk/epigenetika-24-fosfor-vapnik-deuterium-a-degeneracia-kosti/