Nízka hladina dopamínu a jej efekt na dizajn

@matejmatejlukasik-com Skvelý postreh Matej, a intuitívne myslím, že tušíš prečo to tak je. 

Mne staČí keď sa prechádzam po Trenčíne, urČite si to sám vieš vybaviť ak si tam bol teraz niekedy, keď majú nové námästie, kde to všetko vyzerá ako "šedý betón". 

Odporúča pozrieť tento podcast, a nájdi si časť kde som spomínal maliara Kalného, kde sme boli na malej prehliadke v galérii:

@matejmatejlukasik-com

Čiže nepostavil by som to len úplne jednoducho ako „ľudia majú málo dopamínu, a preto majú radi sivé veci“. Prepojenie medzi dopamínom, svetlom, farbou, kontrastom, cirkadiánnym rytmom a tým, ako skladáme vizuálnu realitu, však existuje a je veĽmi zaujímave.

Začal by som od oka. Oko nie je kamera, ktorá pasívne odfotí svet pred tebou a odošle obrázok do mozgu. Už samotná sietnica robí obrovské množstvo výpočtov. Porovnáva kontrast, hrany, jas, pohyb, časové zmeny a jednotlivé farebné kanály a dopamín je jednou z molekúl, ktoré určujú, v akom režime bude sietnica tieto informácie skladať. Retinálny dopamín je vyšší v dennom režime, ovplyvňuje prepojenie jednotlivých sietnicových okruhov a pri jeho experimentálnom znížení klesá kontrastná citlivosť, ostrosť aj kvalita svetlom adaptovaného videnia. (naopak v spánku zasa dopamín koreluje prolaktínu a REM spánku, ako som to aj tam spomínal, čo je aj jeden dôvodov prečo podľa mňa snívame a preco farebné sny hovoria veľa o človeku aj jeho zdravotnom stave, hoci ten dôdod medzi tým veĽa krát ľudom nedochádza, lebo je neintitívny).

Ešte zaujímavejšie je, že samotná kontrastná citlivosť má cirkadiánny rytmus a dopamínové D4 receptory sa na jeho regulácii podieľajú. Čiže tá istá fyzikálna scéna pred tebou nemusí byť biologicky „tá istá scéna“, keď sa zmení stav systému, ktorý ju číta.

A tu sa dostávam k tomu, čo som vysvetľoval vo videu ak ma pamäť neklame aj cez fraktálnosť, na čo často naráža aj Jack a s týmto s ním súhlasím, hoci mechanizmus za tým je komplexnejší ako vysvetloval. Predstav si film. Film, ktorý vidíš ako dokonale plynulý pohyb človeka, je v skutočnosti množstvo samostatných obrázkov. Keby som ich rozložil na stôl, uvidíš 24, 30 alebo 60 oddelených scén. Keď ich však správne načasujem a pustím za sebou, tvoj mozog ich prestane vnímať ako samostatné kusy a vytvorí z nich jeden súvislý dej.

Presne toto je podľa mňa jedna z najdôležitejších vlastností komplexného biologického systému. Nie schopnosť vidieť čo najviac jednotlivých častí, ale schopnosť správne ich poskladať do celku. My nie sme mucha - my sme komplexná bytosť. Niečo podobé ako s vedou a vierou v boha (vedci sa snažia všetko rozložiť na kúsky, ale uniká im "celok" a zasa veriaci sa často odvolávajú na "väčší celok a vedomie", ale nechcú premýšľať na "časťami". Obom preto uniká veľká , ale že veĹká časť...)

Mucha napríklad spracováva časové zmeny obrazu inak ako človek. To, čo sa nám pri určitej frekvencii už zleje do jedného súvislého svetla alebo pohybu, môže iný vizuálny systém ešte stále rozlišovať ako jednotlivé zmeny. Vo fyziológii sa na toto používa napríklad critical flicker fusion, teda hranica, pri ktorej samostatné záblesky prestaneme vidieť ako samostatné a zlúčia sa nám do kontinuity. Aj preto je mucha pekná metafora. Ona nepotrebuje našu realitu. Potrebuje veľmi rýchlo rozlišovať malé časové úseky, pretože od toho závisí, či odletí skôr, než ju trafíš. Človek s veľkým a energeticky drahým mozgom robí opačný trik, obrovské množstvo čiastkových informácií integruje a zdanlivé fragmenty premieňa na jeden model sveta.

A presne tu mi veľmi sedí Igor Kalný. Keď sa pozrieš zblízka na niektoré jeho práce, vidíš množstvo opakovaných čiar, obrysov, značiek, pečiatok a jednotlivých štruktúr. Keď ustúpiš ďalej, mozog prestane riešiť každú jednu čiarku a zrazu vznikne obraz. Z mnohých samostatných „bitov“ vznikne informácia vyššieho rádu. Kalný mimochodom skutočne pracoval s veľmi jednoduchými opakovanými prvkami, jemnými ťahmi, pečiatkami a násobenými obrysmi, z ktorých budoval a následne rozrušoval štruktúry a jehoživot, obdobie v akom žil, ako fungoval, kedy maloval, čo robil,... všetko zapadá perfektne.

A teraz si predstav, že sa pokazí časovanie. Nie nevyhnutne samotné oko. Nie jeden fotoreceptor. Nie jedna farba. Pokazí sa synchronizácia medzi jednotlivými časťami systému. Sietnica má vlastné cirkadiánne hodiny, dopamín je jedným z jej denných signálov a svetelná informácia zároveň cez ipRGC bunky cestuje retinohypotalamickou dráhou k SCN. Čiže oko a mozog spolu neriešia iba otázku „koľko svetla prišlo?“, ale aj „kedy prišlo, v akom kontexte prišlo a s čím sa má spojiť?“.

Ja si to preto predstavujem skôr ako orchester než ako fotoaparát. Môžeš mať dvadsať perfektných hudobníkov, všetci môžu hrať správne tóny, ale keď každý hrá o štvrť sekundy inokedy, nevznikne hudba. Vznikne hluk. Zdravá synchronizácia nerobí jednotlivé prvky lepšími. Robí z nich CELKOK. No a presne tu sa zapája aj samotný dopamín ako "chemický subsstrat/molekula", ale aj ako biofyzikálny tranportér elektrónu, protónového tunelovania a prenosu fotónu medzi jefnou synapsiou/dráhou a druhou. 

KeĎ tak pozri aj článok Chiralita #13. Realita sa na najnižšej úrovni môže skladať z množstva diskrétnych krokov (viď redukovaná plankova konstanta a jej polovica ako "pixel" matky prírody/boha), zmien a udalostí, ale my sme biologicky stavaní na to, aby sme nevideli každý jeden „pixel reality“ izolovane. Máme z nich vytvoriť pohyb, predmet, tvár, priestor, význam a nakoniec príbeh.

Presne preto podla mna žiadny vedec nikdy nedokáže pochopiť a ani vysvetliť "boha". Ako chceš "vysvetliť" niečo, na čo nemáš slabiku, pomocou ktorej by si vedel sformulovať vetu, ktorou to vysvetlíš? 

Keď sa koordinácia zhorší, moja predstava je, že systém sa môže posúvať od holistického spracovania viac smerom k fragmentáciia teda skôr prestáva tak efektívne integrovať množstvo menších rozdielov do jedného stabilného celku. A zrazu možno viac vníma šum, jednotlivosti, zmenu, nepokoj a menej súbeh.

Parkinson je extrémny príklad, na ktorom sa to dá pekne predstaviť. Tam už dopaminergná dysfunkcia nie je filozofická úvaha. Ľudia môžu mať zmenenú kontrastnú citlivosť, farebné rozlišovanie aj adaptáciu na svetlo a zároveň sa mení plynulosť motoriky.  Dopamín sa podieľa na tom, ako nervový systém mení množstvo čiastkových signálov na plynulú, použiteľnú realitu.

Keď teraz zvážiš toto všetko, plus samotné vnímanie farieb (veľa ludi napriklad nevie ani to, ze psychologicky žltá a červená, na konci spektra duhy, su viac "nakupné" farby) a teda ti dôjde, ako súvisí sivá budova a McDonald's. 🙂

Farba totiž sama osebe neexistuje ako nálepka prilepená na predmete. Predmet iba absorbuje a odráža určité spektrum elektromagnetického žiarenia. Až tvoja sietnica a mozog z týchto rozdielov vytvoria niečo, čo nazveš červenou, zelenou, modrou alebo sivou. Ty teda nevidíš fyzikálnu realitu priamo. Vidíš biologickú interpretáciu elektromagnetickej reality a práve materiá postavený medzi tým môźe pekne odrážať a meniť spôsob reality medzi príjemcom a "odosielatelom"

Je síce pravda, že viac farieb, aj v interiéri, naozaj dokáže priamo vplývať na tvoju hladinu dopamínu (staćí pomyslieť na fengšuei a rôzne štýly), dokonca aj zvuky, obyČajná fontánka, zvuk vody,... avšal príroda tiež nie je detská herňa namaľovaná siedmimi krikľavými farbami. Pozri sa na les. Na prvý pohľad je možno prevažne zelený a hnedý, ale keď sa zadívaš, nájdeš tam neuveriteľnú komplexitu. Milióny uhlov, tieňov, vzdialeností, povrchov, pohybov, kontrastov a opakujúcich sa vzorov na rôznych mierkach. Malá vetvička sa podobá väčšej vetve, tá sa podobá celému stromu a strom štruktúre lesa. Príroda nie je chaoticky farebná. Príroda je fraktálne bohatá a pritom usporiadaná a zároveń sa sakra drží toho, že ak raz niečo funguje,, vyuźíva to na mnoých miestach fraktálne. 

A toto je podľa mňa ten rozdiel.

Moderný interiér môže byť dokonale čistý, rovný, biely, sivý a symetrický, ale pre vizuálny systém môže byť informačne strašne chudobný, čo odráža aj spôsob, akým sa my ĺudia pozeráme na svet okolo nás a ak si tvoríme vlastnú realitu, ktorá je vždy ovplyvnená tým, čo vstupuje dnu. 

Príroda je veľmi sofistikovaná. Dá ti komplexitu bez chaosu. Veľa detailov, ale spoločnú geometriu. Veľa farieb, ale spoločné spektrum zdroja. Veľa pohybu, ale spoločný čas. Veľa fraktálov, ale jeden obraz.

A ešte jedna vec, ak ti to pomôže pochopiť, na čo často Jack naráža: Dopamín je konkrétna molekula s aromatickým kruhom a delokalizovanými elektrónmi, pričom aromatická štruktúra fyzikálne interaguje so svetlom a absorbuje v UV oblasti. A aj tieto optické vlastnosti dopamínu dokážu priamo meniť informačnú úlohu vo vedomom spracovaní reality, pretoźe jeden z jeho degradačnýh produktov, neuromelanín, je priamo biosyntetizovaný z L-DOPA, prekurzora dopamínu, tyrozínhydroxylázou (TH) a dekarboxylázou aromatických kyselín (AADC). Problém je však v tom, že v prírode je všetko kvantizované a rovnako ako málo je problém, aj veĺa môźe byť. Dopamín je nieČo, čo sa nevie dlho "skladovať" a musí byť využití, uskladnený, alebo degradovaný cez synaptické vezikuly a endozómy akumulujú cytosolický dopamín (cez vezikulárny monoamínový transportér 2 (VMAT2) a transportujú ho do mitochondrií, kde je metabolizovaný monoaminooxidázou, no a nadbytočné molekuly dopamínu a DOPA sa oxidujú železnou katalýzou na dopachinóny a semichinóny, ktoré sú následne fagocytované a sú uložené ako neuromelanín. Toto je jedna zo spôsobov ako vznikol "hlúpy" a zároveň inteligetný homo sapiens aj vďaka bipedalizmu a ďalších unikátnych vlastnosti, kedy dokáže z daného "vstupu" využiť viac a vykonať viac efektívneho "výstupu" s čo možno najmenšou termalizáciou prebytočnej energie. 

Potom uź len posledná otázka:

Čo ak následne tento zmenený mozog začne vyrábať prostredie presne podľa vlastného zmeneného vnímania? 😉