Vedel si, že tvoje oko má priamy „optický kábel“ do 2 jadrier mozgu, ktorý obchádza 99 % synaptického filtrovania a doručí informáciu zo svetla rovno tam, kde sa riadia tvoje biologické hodiny aj nálada, myslenie a motivácia? Táto cesta neexistuje len preto, aby si vedel, koľko je hodín, ale preto, že informácia, ktorá putuje týmto „drôtom“, je najcennejšou kvantovou informáciou, ktorú tvoje telo každý deň spracúva.

Po prečítaní dnešného článku a prepojení s predošlými v sérii Chiralita pochopíš, prečo je táto sietnicovo-hypotalamo-habenulárna dráha jedna z najkrajších príkladov toho, ako príroda aplikuje Landauerov princíp v praxi a minimalizuje nevratnú stratu informácie priamo na úrovni fotónov, oka a neurónov.

Sumár článku:

• Zopakovanie z Chirality #16 a prečo je oko logickým ďalším krokom v sérii
• Čo sú ipRGC bunky a prečo sú zásadne iné ako všetky ostatné fotoreceptory?
• Prečo je melanopsín v ipRGC bunkách a aké 3 formy má Melanopsín?
• Mullerove bunky, optické vlákna v oku alias Prečo príroda skracuje informačnú cestu
• Melanopsín a kvantový absorpčný trik alias oko nie je len kamera, je to kvantový integrátor
• Ako sa ipRGC líšia od tyčiniek a čapíkov na úrovni biofyziky a čo to znamená
• Priama cesta do mozgu alias Retinohypotalamický trakt
• SCN ako biologický časovač a perihabenulárne jadro (pHb) ako „tlmočnílk„ svetelnej informácie
• Záverečné zamyslenie a na čo sa tešíme nabudúce
• Nadchádzajúce živé akcie, kde sa môžme vidieť osobne (VitalFest v Máji, BTC Prague v Júni,…)
• Prémium členstvo 2026 – pridaj sa do komunity Mitochondriakov a stretávajme sa pravidelne

P.S. Ak ma chceš podporiť v práci, zdieľaj článok ďalej. Tiež ma môžeš podporiť v práci kúpou mojich kníh, alebo akéhokoľvek produktu na mojom eshope.

P.P.S. Ak chceš byť informovaný vždy medzi prvými o zverejnení nového článku/podcastu, prihlás sa na odber nižšie.

Zasa raz malé zopakovanie z Chirality #16 alias kde sme skončili

Celkom sa mi osvedčilo robiť takéto zopakovania/sumáre, teda aspoň na základe vašej spätnej väzby a tak v tom budem pokračovať.

Naposledy sme riešili otázku napríklad toho, kde môže byť kumulatívny súčet 13,8 miliardy rokov interakcií svetla a hmoty z celého vesmíru. Ukázal som ti, že každá nevratná strata kvantovej informácie zanecháva nenulový hmotnostný ekvivalent podľa Landauerovho princípu a že tento kumulatívny efekt môže byť tým, čo pozorujeme ako temnú hmotu. Neviem ako ty, no mne osobne to dáva väčší zmysel ako to, čo počúvame verejne, plus všetky štúdie, hrubú vedu za tým a aj moje hypotézy som ti predstavil „na zlatom podnose“, aby si si to vedel preveriť sám a urobiť si vlastný ÚSUDOK…

Fyzikálne princípy, ktoré za týmto všetkým stoja, sú totiž dobre overené: spinová kvantizácia, Landauerov princíp (experimentálne potvrdený v roku 2012), či elektromagnetická povaha vesmíru, ktorú opisujú Birkelandove prúdy. Výpočet, ktorý sme si spravili, ukázal, že kumulatívny hmotnostný ekvivalent spinových interakcií samotných protónov za 13,8 miliardy rokov môže dať až číslo rádovo 10⁷¹ kilogramov, čo je pri správnom zlomku nevratných interakcií v súlade s pozorovaným množstvom temnej hmoty.

No a na konci som ti naznačil, že príroda riešila rovnaký problém aj na mikroskopickej úrovni, a to v tvojom tele. Presnejšie v tvojom oku a práve na toto dnes nadviažeme. Problém je totiž univerzálny a príroda pracuje veľmi elegantne. To znamená, že ak na niečo príde, čo jej funguje, nemá dôvod, aby to neustále menila. No a keď to funguje na makro meradle, kde je síce dominantnejšou gravitácia, no elektromagnetizmus je tu stále dôležitý, prečo by to nemohla využívať aj na mikro meradle, kde je elektromagnetizmus naopak dominantným?

No a presne toto platí aj pri prenose informácie z magnetického momentu fotónu (skrz OMH) do tkanív. Tí z vás, ktorí patríte k členom, máte zverejnený aj nový webinár, ktorí si určite pozrite pred týmto článkom. No a každý, kto ku členom nepatrí, a chce napredovať – pridajte sa čím skôr. Informácií bude už len pribúdať a čím neskôr na rozbehnutý vlak naskočíš, tým horšie!

V tomto webinári som každému poskytol vysvetlenie toho, čo som 4 mesiace dozadu načal v podcaste s Vladom Roškom – a to ako vnímam BOHA/prírodu a ako presne matka príroda príroda (alebo aj boh) dokázali „stvoriť“ toto všetko? Ako to mohli „vedieť“? A kto potom „stvoril“ ich?

P.S. to slovo „vedieť“ je schválne v úvodzovkách…po zhliadnutí webináru by si mal vedieť prečo!

Poďme však ďalej. Príroda nie je hlúpa. Naopak. Otázka teda pre ňu v minulosti bola – ako preniesť dôležitú informáciu z jedného miesta na druhé s čo najmenšou nevratnou stratou? Vesmír to rieši Birkelandovými prúdmi, čiernym dierami a kumulatívnym spinovým zápisom (okrem iného).

No a naše oko to rieši ipRGC bunkami a priamym tzv. „mono-synaptickým“ optickým traktom, o ktorom veľa ľudí nevie, ktorý siaha priamo zo sietnice až do hlbokých centier mozgu.

Princíp je v oboch prípadoch ten istý: skrátiť cestu, znížiť počet medzistanníc, minimalizovať nevratnú stratu, čím minimalizujeme termodanmickú daň menom ENTROPIA a ČAS.

Čo sú ipRGC bunky a prečo sú zásadne iné ako všetky ostatné fotoreceptory

Keď sa povie „fotoreceptory v oku“, väčšina ľudí si pomyslí na tyčinky a čapíky. Teda väčšina tých, ktorí ich ako tak poznajú, samozrejme 😀 Tyčinky sú pre nočné videnie (majú hlavne skotopickú funkciu, využívame v šere a cez deň sa recyklujú), čapíky sú pre farebné videnie (majú fotopickú funkciu, využívame ich za svetla a regenerujú sa po zotmení).

To sú klasické fotoreceptory, ktoré poznáš z hodín biológie na strednej škole. Príroda však vymyslela ešte niečo iné, niečo navyše, a pridala do sietnice ešte tretí typ bunky, ktorá sa už nepodieľa na videní v tradičnom zmysle slova. Jej úlohou je niečo oveľa základnejšie a z pohľadu informačnej teórie oveľa dôležitejšie (malá nápoveda pre šikovnejších, mnoho z vás to už pozná, pretože sa jedná o nevizuálnu stránku a súvisí s melanopsinom – avšak dnes to posunieme na „next level“).

Tieto bunky voláme ipRGC (z anglického intrinsically photosensitive Retinal Ganglion Cells, teda vnútorne svetlocitlivé bunky retinálnych ganglií). Ich objavenie je pomerne čerstvé, až z konca 90. rokov 20. storočia, hoci náznaky ich existencie boli aj skôr. Vedci si totiž dlho nevedeli vysvetliť, prečo sú niektorí ľudia s úplne zničenými tyčinkami a čapíkmi stále schopní synchronizovať svoj cirkadiánny rytmus so slnečným cyklom. Dokonca aj slepí ľudia vnímali deň a noc, hoci nevideli. Ak sú všetky fotoreceptory zničené, ako telo „vie“, kedy je ráno a kedy je noc?

Odpoveď je pretože ipRGC sú nielen fotoreceptory, ale sú zároveň aj neuróny, čo znamená, že sú priamo napojené na mozog. To je ich kľúčová vlastnosť. Klasické tyčinky a čapíky sú fotoreceptory, ktoré posielajú signál ďalej cez vrstvené neurónové siete sietnice, kým sa signál dostane na vlákna optického nervu.

ipRGC však tento signál nebudujú cez „dlhú cestu“ a množstvo synaptických spracovaní, ale posielajú ho priamo. Sú to bunky, ktoré signál generujú aj odvádzajú zároveň. A práve toto ich robí z hľadiska kvantovej termo-informatiky výnimočnými, pretože očividne riešia nie len transfér energie, ale aj magnetického momentu a podliehajú landauerovmu princípu.

Čo ich však robí svetlocitlivými? Odpoveď je, že obsahujú vlastný fotopigment, ktorý už väčšina z vás, biohackeri aj mitochodnriaci poznáte a volá sa melanopsín. O Melanopsíne máte na blogu roky dozadu staršie články (ak si chce niekto riadne zopakovať), no dnes sa na to pozrieme z iného uhľu pohľadu.

Prečo je melanopsín v ipRGC bunkách a aké 3 formy má Melanopsín?

Melanopsin je fotopigment, obsahuje Vitamín A, a má maximálnu citlivosť okolo 480 nm, čo je práve tá modro-cyanová (azúrová) oblasť spektra slnečného svetla, ktorá je veľmi silná v rannom slnečnom svetle spolu s červenou a infračervenou.

Veľa ľudí zároveň nevie, že melanopsin má aj iné formy. Uľahčím ti prácu, aby si nemusel študovať mojen články z predošlých rokov:

• Melanopsín (základný neaktívny stav): Má maximum pri 467 nm (niekedy uvádzané až do 480 nm). Po pohltení fotónu (izomerizácii) prechádza na aktívny stav.
• Metamelanopsín (aktívny stav): Má maximum pri 476 nm. Je to stabilný stav, ktorý spúšťa nervový signál do mozgu.
• Extramelanopsín:  obsahuje 7-cis-retinal a vzniká pôsobením dlhovlnného (žltého/červeného) svetla okolo 600 nm, pričom modré svetlo ho dokáže „preklopiť“ späť na metamelanopsín.

Tento proces sa nazýva bistabilita, čo znamená, že melanopsín funguje ako regeneračný systém, ktorý nepotrebuje neustály prísun nového vitamínu A (retinalu) zvonku, ale recykluje ho priamo pôsobením svetla. [R] Teda za predpokladu, že má tvoje oko k dispozícií celé spektrum (vrátane UV a červenej, čo u väčšiny ľudí, obzvlášť v interiéri, nemá…!

Teraz však späť k veci. Nie je náhoda, že si príroda vybrala melanopsin, ktorý obsahuje vitamín A a jeho cyklus sa točí okolo modrého svetla, dôležitého stimulu vrámci diurnálnosti. Príroda túto vlnovú dĺžku vybrala s presnosťou, ktorá presahuje akúkoľvek náhodnosť. Modré svetlo sa najviac láme v atmosfére, a aj v sklovine oka, vďaka čomu dopadne na sietnici presne tam, kam ho matka príroda chce (na optický kábel, ktorý odtiaľ prevezme úlohu hlavného „internetu“).

Zaujímavé je tiež to, že ipRGC bunky tvoria len asi 1 až 3 percentá zo všetkých retinálnych gangliových buniek v oku, teda sú ich oveľa menej ako klasických fotoreceptorov, no ich funkcia je v biologickom systéme neporovnateľne dôležitejšia z pohľadu riadenia celého organizmu.

Je to ako povedať, že 1 % zamestnancov firmy riadi strategické rozhodnutia pre celú spoločnosť. Ich kvantita nie je podstatná, podstatná je ich informačná funkcia.

Mullerove bunky, optické vlákna v oku alias Prečo príroda skracuje informačnú cestu

Zaujímavá otázka, akú som ti v tomto podnadpise položil a schválne, či si na ňu skúsiš odpovedať skôr, než budeš pokračovať v čítaní… Máš? Určite? …. OK, verím ti, tak môžeme ísť na to!

Pred tým, než fotón vôbec dorazí k ipRGC bunke (to sú tie na sietnici, čiže laicky „na konci očnej bulvy“) najskôr je svetlo zachytené Müllerovými bunkami. Mullerove bunky sú v podstate ako živé optické vlákna.

Väčšina ľudí vie, že sietnica je obrátená a aj napriek tomu je to pre mnohých zdá sa „šokujúce“. Ak mi neveríš, vypočuj si minútu podcastu na tomto linku (nastavil som ho presne na daný úsek).

Ak si video podcast počul aspoň v danej minúte – spýtaj sa sám seba. Prečo dodnes ľudia stále veria čisto Darwinovej evolúcií, hoci to nedáva nijaký zmysel a potom sa sami čudujú prečo je ľudské oko „naopak“? Každý, kto má aspoň malý základ kvantovej biológie (čo každý z vás, ktorí tento blog čítate už máte) vie, že oko nie je vôbec naopak. Je to zámer matky prírody.

Stačí sa len pozrieť na históriu evolúcie a niektorých druhov živočíchov kde dnes vieme, že sa im oko počas evolúcie niekoľko krát vyvinulo, následne deevolovalo a zasa späť. Podobne je to u niektorých cicavcov, ktorým sa zarástli končatiny, následne sa opäť rozrástli a striedali sa medzi suchozemskými a morskými cicavcami. Ak neveríš, aj o tom mám 3 roky dozadu detailný článok Epigenetika 25 so štúdiami!

Dôvod prečo je to totiž pre niekoho „záhadou“ a to aj pre „odborníka“ nie je ten, že je to nepochopiteľné, alebo nezmyselné. Ide iba o to, že keď ani len nevieš, že niečo nevieš, ako máš prísť na to, čo ešte nevieš? Presne toto je prípad podľa mňa Samuela v mnohých veciach.

Ak sa na vec naopak pozrieme z pohľadu matky prírody a teda kvantovej mechaniky ľahko nám dôjde, že príroda nerobí chyby. Oko nie je vôbec naopak. Fotoreceptory sú vzadu, za šiestimi vrstvami buniek, nervových vlákien a ciev, pretože Svetlo musí prejsť celou touto „džungľou“ skôr, než vôbec dopadne na pigment, ktorý ho dokáže absorbovať, ktorým je melanín.

Z pohľadu fyzika je to možno zlé riešenie, pretože každá bunka s iným indexom lomu by mala svetlo rozptyľovať, a následne degradovať obraz a znižovať citlivosť, však?

No príroda to vyriešila elegantne. V sietnici sa presne preto nachádzajú tieto Müllerove bunky, špeciálny typ gliových buniek, ktoré siahajú od vnútornej limitujúcej membrány (kde svetlo vstupuje) až po vonkajšiu limitujúcu membránu (kde sú fotoreceptory). Teda cez celú hrúbku sietnice. Príroda totiž „zabíja viac múch jednou ranou“! Nechce svetlo ihneď vo fotoreceptore.

Už v roku 2007 sa v štúdií zistiko niečo zaujímavé: Müllerove bunky majú vyšší index lomu ako okolité tkanivo a dokážu viesť svetlo ako presne optické vlákna. No a toto nemyslím metaforicky, ale doslova, merateľne, a fyzikálne.

Výskumy pokračovali naďalej a už v roku 2014 sa v ďalších štúdiách ukázalo, že tieto bunky navyše fungujú ako vlnovo-závislé vlnovody: koncentrujú zelenú a červenú časť spektra na čapíky a nechávajú modrú a fialovú unikať k tyčinkám. Teda aktívne „selektujú“ svetlo podľa vlnovej dĺžky a smerujú ho na správny fotoreceptor. Už chápeš môjmu prirovnaniu, že matka príroda „zabíja viac múch jednou ranou“?

Čo to teda znamená pre náš dnešný blog? No predsa toľko, že fotón so správnou vlnovou dĺžkou (vrátane známej 480 nm, ktorú melanopsín absorbuje) dorazí k ipRGC bunke s minimálnou stratou a minimálnym šumom.

To znamená za minimálnu až žiadnu termodynamickú daň v podobe naberania na hmote a lokálneho zvýšenia entropie.

Prvá etapa selektívneho informačného transportu je teda v tomto bode hotová ešte pred tým, než sa akákoľvek nervová bunka vôbec zapojí. A tým šikovnejším z vás by už aj teraz malo dôjsť, prečo som X krát opakoval, že pri deficite vitamínu D je obezita a zmena štruktúry oka prirodzený dôsledok. Mimochodom, do tohoto mechanizmu zapadá aj zmena správania, depresie, „transgenderi“,… a mnohé ďalšie „zvláštnosti“, ktoré dnes pozorujeme. Ak neveríš, čítaj ďalej.

Melanopsín ako kvantový absorpčný trik? Bingooo – oko nie je len kamera, je to integrátor

Vráťme sa ku melanopsinu. Väčšina fotopigmentov v oku funguje na princípe izomerizácie: fotón dopadne na molekulu pigmentu, tá zmení tvar (z cis na trans konfiguráciu) a spustí elektrickú kaskádu. Ide o chemickú reakciu, ktorá je kvantová (kvantizovaná) v tom zmysle, že fotón je absorbovaný v celku, nie po častiach. Tyčinky sú v tomto ohľade extrémne citlivé, na detekciu stačí doslova jeden jediný fotón v úplnej tme. Články o vitamíne A to vysvetlili dokonale.

Melanopsín v ipRGC bunkách však funguje inak. ipRGC bunky obsahujú okrem melanopsínu aj schopnosť fotoreaktivácie, teda obnovy vlastným svetlom, bez potreby retinálneho cyklu a vitamínu A ako pri tyčinkách a čapíkoch. To je dôsledok toho, že melanopsín je takzvaný bistabilný fotopigment, čo znamená, že môže existovať v dvoch stabilných stavoch a medzi nimi prepína priamo pod vplyvom svetla, bez nutnosti pomocného enzýmatického systému ako si o tom čítal v pár odstavcoch vyššie. Tyčinky to nevedia, potrebujú komplexný biochemický cyklus na obnovu rhodopsínu.

Čo to pre teba znamená laicky? No predsa to, že ipRGC bunky (tie na okraji sietnice) dokážu pracovať dlhodobo a kontinuálne, bez toho, aby sa „vybili“ ako bežný fotoreceptor. Nie sú navrhnuté na to, aby zaznamenali jeden fotón a prestali fungovať. Sú navrhnuté na sústavnú, dlhodobú registráciu toho, koľko svetla so správnym spektrom prišlo za určitý čas.

Preto som ich nazval ako integrátory svetelného toku v čase.

Toto je zásadný rozdiel, pretože z pohľadu kvantovej termoinformatiky znamená, že ipRGC nevykonávajú iba diskrétne meranie (jeden fotón = jedna informácia = koniec), ale kontinuálnu integráciu, kde sa signál kumuluje v čase a až potom je „zhodnotený“ na výstupe.

Robia teda niečo podobné ako DHA mastná kyselina. Presúvajú elektróny (energiu), selektívne filtrujú SPIN (spintronika), v jadre presúvajú prtóny (protonicita) a presúvajú aj magnetický moment (informatika), čím vykonávajú algoritmické operácie, ktoré následne skrz Landauerov princíp menia tok entropie a času distálne od sietnice.

A práve toto je ten informačný princíp, ktorý minimalizuje nevratnú stratu, kedy namiesto tisícov diskrétnych transakcií, z ktorých by každá mohla byť stratová, sa robí jedna dlhá koherentná transakcia, ktorá uchová oveľa viac informácie. V podstate by sa dalo povedať, že sú pre nás ako pre Bitcoin Blockchain. Ak si čítal Chiralitu #15 o hmotnosti informácie a Landauerovom princípe, vieš presne, prečo je to dôležité: každá zbytočná transakcia má energetickú a teda termodynamickú cenu.

Zo všetkých fotónov, ktoré každý deň dopadnú na tvoju sietnicu, práve melanopsínový signál je ten, ktorý príroda „zapečaťuje“ s najnižšou možnou stratou informácie. Pretože práve tento signál riadi tvoje biologické hodiny, aj zmýšľanie, náladu a „odmeňovací systém“ a teda celú koordináciu tela v čase.

Ako sa ipRGC líšia od tyčiniek a čapíkov na úrovni biofyziky

Ak si sa dočítal až sem, uvedomujem si, že sa v tom dá niekomu ľahko stratiť, takže si to zhrnieme laicky, po lopate:

1. Tyčinky a čapíky:

• tyčinky a čapíky sú fotoreceptory primárneho vizuálneho systému. Ich úlohou je zachytiť obraz sveta okolo teba, rozkódovať farby, kontrast, pohyb, a poslať túto informáciu cez zložitú vrstvovú štruktúru sietnice do zrakovej kôry mozgu, kde ju vnímame ako vedomé videnie.
• Obe majú Vitamín A a vyžadujú jeho neustálu recykláciu plus svoju vlastnú (potrebujú na to melatonín).
• Táto cesta je dlhšia (prechádza bipolárymi bunkami, amakrínnymi bunkami, horizontálnymi bunkami, gangliovými bunkami, optickým nervom, laterálnym genikulárnym telom a až potom zrakovou kôrou). Na každom kroku prebieha spracovanie, filtrovanie, kompresia. Je to biologický ekvivalent sofistikovaného kamerového systému s počítačovým spracovaním obrazu.

2. ipRGC bunky:

• Axóny z ipRGC, teda výbežky, ktoré odvádzajú signál, idú priamo cez špeciálne vlákna optického nervu, do jadier mozgu, ktoré nie sú súčasťou primárneho vizuálneho systému.

• Ich axóny nejdú do zrakovej kôry, ale do suprachiazmatického jadra (SCN), do perihabenulárneho jadra, do intergeníkulo-láminárneho komplexu a do olivárneho pretektálneho jadra (čo riadi zužovanie zrenice).

Ako teda môžeš vidieť, naše melanopsínové bunky majú svoj optický trakt napojený na nevizuálne oblasti mozgu, pričom každá z týchto destinácií má špecifickú funkciu, no všetky majú jedno spoločné: neexistujú pre to, aby sme videli, ale pre to, aby sme boli biologicky synchronizovaní s prostredím.

A tu je ten fascinujúci paradox: ipRGC bunky sú v podstate neviditeľnou vrstvou tvojho vizuálneho systému. Ty si ich aktiváciu neuvedomuješ, nevnímaš ju ako obraz a nemôžeš ju vedome ovplyvniť, no podvedome si ju ovplyvňuješ neustále už len tým, akým svetlom sa obkolesuješ. A ak mi neveríš, liek ketamín je dôkazom a množstvo „tripov“, aké ľudia skúšajú aj inými „látkami“ taktiež.

Príroda túto vrstvu totiž zámerne skryla pred vedomím a urobila ju autonómnou, pretože informácia, ktorú prenáša, je príliš dôležitá na to, aby závisela od tvojich vedomých rozhodnutí. Je to podobné ako s UV a infračerveným svetlom.

Obe frekvencie nevidíme, no sú pre nás najdôležitejšie, pretože kontrolujú celú našu regeneráciu. Ak by sme ich videli, nedokázali by to. V kvantovej mechanike je to dobre známe, pretože čokoľvek meriaš (vidíme to), zmeníme výsledok (zmena biologickej funkcie).

Teraz sa pozrime na tieto 2 kriticky dôležité oblasti mozgu, kam svetlo skrz monosynaptické prepojenie z ipRGC mieri.

Priama cesta do mozgu alias Retinohypotalamický trakt a biologické hodiny

Keď teda melanopsín absorbuje dostatok fotónov správneho spektra, ipRGC bunka pošle akčný potenciál. A teraz príde tá časť, ktorá ma osobne fascinuje najviac z celého tohto systému. Kde ide tento signál?

Ide priamo, cez sietnicovo hypotalamický trakt (retino-hypotalamický trakt = RHT), cez špeciálne vlákna optického nervu, ktoré nejdú „obyčajnou“ cestou cez zrakové jadrá mozgu a zrakovú kôru. Tieto vlákna obídu celé primárne vizuálne spracovanie a idú priamo do SCN (Suprachiasmatic Nucleus), teda do suprachiazmatického jadra hypotalamu. SCN je biologický časovač tela. Je to pár jadier s priemerom niečo cez milimeter, ktoré sa nachádzajú priamo nad optickou chiasmou (miesto kríženia optického nervu), ktoré riadia cirkadiánny rytmus celého organizmu. Nie len spánku, ale aj imunity, hormónov, teploty tela, opravy DNA, bunkového delenia a stoviek ďalších procesov.

Teraz by ťa malo zaujímať prečo vlastne je táto priama cesta taká dôležitá z informačného hľadiska??? Odpoveď je jasná… Pretože každá synaptická „zastávka“ na ceste signálu je potenciálnym miestom nevratnej straty informácie = zmena hmoty tela = zníženie efektivity (pretože čokoľvek naberá na hmotnosti stráca termodynamickú efektivitu).

Každé spracovanie, každá prenosová stanica, každé filtrovanie, je z Landauerovho pohľadu termodynamická operácia, ktorá môže a časom musí generovať entropiu. Príroda tu teda urobila niečo veľmi elegantné a to, že skrátila cestu na minimum. Namiesto dlhého synaptického radu prešla k tomu, že cirkadiánna svetelná informácia putuje „priamym drôtom“ od fotónu k biologickým hodinám a tiež priamo pred epifýzu (naše „tretie oko“) až do habenulových štruktúr (centrá zodpovené za našu náladu a odmeňovací systém = dopamín).

Nie náhodou som ti pred touto sériou Chiralita písal aj sériu Matrix (ku ktorej sa zrejme čoskoro vrátim, keď budeš mať základ chirality), kde som ti vysvetloval, že biologické systémy sú budované evolúciou práve na základe princípu minimálneho odporu informačného toku. Bol to konkrétne článok 9 o elektrickej rezistencii = zopakuj si.

Zaujímavý je aj časový aspekt. RHT je evolučne veľmi stará dráha, oveľa staršia ako primárny vizuálny systém (aj preto ťa krokodíl vždy kusne, skôr ako ťa uvidí, len keď sa priblížiš a tiež je preto tvoj oflakčý nerv číslo jeden a optický až dvojka!). To znamená, že príroda najskôr vybudovala systém pre synchronizáciu s prostredím a až potom nadstavila vrstvu pre vedomé videnie. Najskôr allokortex, až potom neokortex.

Inými slovami, vedieť, aké svetlo je okolo teba, bolo evolučne dôležitejšie ako vedieť, ako toto svetlo „vyzerá“. Tá farba je už len naše „pomenovanie“. Toto nie je filozofia, to je kvantová biológia v praxi.

SCN alias ako funguje biologický časovač na molekulovej úrovni

Teraz sa ideme pozrieť hlbšie. Konkrétne na obe dráhy. SCN (náš biologický čas) a habenulu (naša biologická kontrola „motivácie“ a „nálady“), aby sme na to mohli v ďalšom článku nadviazať.

Túto časť o SCN (cirkadiánny rytmus) väčšina pozná, takže poďme v skratke, a laicky. SCN dostáva signál z ipRGC cez RHT (afarentná dráha). Toto je miesto, kde sa fyzikálna informácia o svetle preloží do biologického jazyka. Tu sa nachádza strašne veľa DHA (pretože je potrebné na masívnu tvorbu elektrického prúdu, ktorý tieto neuróny poháňa).

Následne z SCN už mnoho neurónov nejde, no všade okolo je voda a protóny (eferentná dráha), ktoré rezonujú a skrz fonóny roznášajú „pokyny“ ďalej (takto sa kontrolujú naše periférne cirkadiánne gény a proteíny, ktoré oscillujú s periódou blízkou 24 hodinám (CLOCK, BMAL1, PER1, PER2, PER3, CRY1, CRY2, atď). Tieto gény tvoria vzájomne prepojenú spätnú väzbu, kde sa aktivujú a inhibujú navzájom v presnom rytme.

Problém je však v tom, že náš vnútorný rytmus SCN nie je presne 24 hodín (u väčšiny ľudí to bude niečo medzi 23,5 a 24,5 hodiny), no pointa je, že neustála absropcia svetla z okolia je to, na základe ktorého sa naše SCN „resetuje“.

A teraz si spojme s tým, čo si si dnes prečítal, aby sme mohli prejsť na habenulovú časť a bol si pripravený na to, čo príde v Chiralite #18.

• SCN dostane z ipRGC presný signál o množstve a spektre ranného svetla, na základe čoho sa kalibrujú vnútorné cirkadiánne gény a synchronizujú s SCN. Potom však SCN vysiela signály do zvyšku tela cez autonómny nervový systém, cez hormóny (melatonín, kortizol, TSH, GH…).
• Takto každý orgán, každá bunka v tele vie aká je aktuálna poloha zeme voči slnku (sezóna), na základe čoho každá časť tela (de)synchronizuje svoje periférne cirkadiánne hodiny.

No a presne sem zapadá aj ďalšia dôležitá oblasť mozgu – habenula.

SCN totiž nie je jediné miesto, kam priamo siahajú dlhé axóny, ktoré idú z ipRGC buniek zo sietnica oka. Ďalšie smerujú aj do oblastí mozgu, ktoré sú kľúčové pre pochopenie toho prečo a ako SVETLO ovplyvňuje našu NÁLADU a SPRÁVANIE (toto bude pre väčšinu z vás kľúčové, aby ste konečne začali chápať, že tie veci, ktoré vidíme okolo seba, hlavne u mladých, nie sú náhoda, ale dôsledok).

Tieto dve oblasti mozgu sú perihabenulárne jadro (pHb) a laterálne habenulárne jadro (LHb). Obe sú súčasťou habenulárneho komplexu, evolučne jedného z najstarších jadier mozgu, prítomného u všetkých stavovcov a nie zhodou náhod sa nachádzajú pred epifýzou (tretím okom).

Tu je ale dôležitá anatomická precíznosť, ktorú väčšina ľudí nepozná. Tieto dve jadrá (habenula) dostávajú svetelnú informáciu odlišnými cestami a odlišným počtom synapsií, čo nie je len technický detail, ale priamo určuje, aký biologický efekt svetlo vyvoláva.

Jestvuje tu monosynaptické prepojenie (pHb) a aj disynaptické prepojenie (LHb), čím v podstate naše oko „posiela“ fotóny s čo možno najmenšou stratou priamo cez ďalšie optické káble priamo do stredu mozgu (habenuly), kde sa už toto svetlo distribuuje a kontroluje vylučovanie GABA, DOPAMÍNU, SEROTONÍNU (teda dôležité neurotransmittery), vďaka čomu priamo kontroluje našu náladu, motiváciu, myslenie a dokonca aj svalstvo!

Záverečné zamyslenie + na čo sa tešiť nabudúce

Ak si sa dočítal až sem, mal by si už vidieť, že oko nie je len pasívna kamera na zbieranie obrazu. Je to kvantový senzor, biologický filter a zároveň vstupná brána, cez ktorú svetlo posiela do mozgu tie najdôležitejšie informácie o čase, prostredí a polohe zeme voči slnku, z ktorých tvoj mozog doslova „rekonštruuje“ realitu, akú vnímaš a aj tvoj biologický čas.

Müllerove bunky, ktoré sú skrz vnútro oka, fungujú ako živé optické vlákna, melanopsín ako špeciálny svetlocitlivý integrátor a ipRGC bunky ako priamy dátový kábel, ktorý vedie informáciu bez zbytočných medzizastávok rovno tam, kde sa riadia naše biologické hodiny (SCN a habenula).

A práve v tom je celý trik prírody. Keď je informácia príliš dôležitá, nepošle ju okľukou. Skráti cestu, zníži šum, minimalizuje entropickú daň a doručí signál čo najčistejšie. Presne preto má svetlo v oku tak výnimočné postavenie. Nie je to len energia, ale informácia (skrz magnetický moment).

No a týmto príbeh nekončí. Pretože ten istý optický kábel, ktorý vedie svetlo do SCN a synchronizuje biologický čas, smeruje aj do ďalších oblastí mozgu, ktoré už neovplyvňujú len spánok, ale aj náladu, motiváciu, odmeňovací systém a správanie. Konkrétne sa jedná o habenulové jadrá (pHb a LHb), na ktoré sa pozrieme v pokračovaní a ver, že sa máš na čo tešiť.

V Chiralite #18 sa pozrieme na perihabenulárne jadro, habenulu a na to, prečo ranné slnko pôsobí úplne inak než modré svetlo z obrazovky večer. Sám uvidíš ako jedno svetlo dokáže pôsobiť antidepresívne a naopak iné depresie vyvolá. Tiež sa dotkneme ťažkých tém ako napr. „transgenderizmus“, pretože z môjho pohľadu kvantovej biológie, aj na toto existuje vysvetlenie. A verím, že po dočítaní dnešhého a budúceho článku, kedy získaš množstvo odborných vysvetlení, odkazov na štúdie (ktoré ti odporúčam prečítať) a hlavne po pospájaní informácií z nového uhľu pohľadu, to nebude pre nikoho prekvapením!

Inými slovami – ak dnes už vieš, kadiaľ informácia do mozgu vstupuje, nabudúce si ukážeme, čo sa stane, keď týmto káblom začneš do nervového systému púšťať nesprávny signál.

Záver

Ak sa ti článok páčil a chceš ma podporiť v práci, alebo si myslíš, že môže pomôcť niekomu z tvojich známych, zdieľaj ho ďalej. Podporiť moju prácu môžeš tiež kúpou mojich kníh alebo akéhokoľvek produktu na mojom eshope.

P.S. Ak chceš byť informovaný vždy medzi prvými o zverejnení nového článku/podcastu, prihlás sa na odber nižšie.

Nadchádzajúce živé akcie, kde sa môžme vidieť osobne (VitalFest v Máji, BTC Prague v Júni,…)

Aj takouto formou dávam verejne info o ďalších živých akciách, kde sa môžeme vidieť osobne a ako obyčajne – teším sa na každého! 🙂 Už som si zvykol, že vždy sa spoznám/-e minimálne s nejakým novým Mitochondriakom a práve o tom to je. Prepájať sa navzájom.

Všetky bližšie informácie o akciách, aj ďalšie akcie, kde sa môžeme stretnúť, nájdete na tejto stránke.

Prémium členstvo 2026 – pridaj sa do komunity Mitochondriakov a stretávajme sa pravidelne

Otázok neustále pribúda a jediná možnosť pre mňa, ako na ne odpovedať, je len prémium členstvo.

• Práve tu máme v rámci našej komunity Mitochodnriakov možnosť pýtať sa mňa (aj ďalších členov) otvorene a na čokoľvek.
• Stretávame sa spoločne pravidelne každý mesiac LIVE na ZOOM-e skrz QaA webináre,
• a tež kedykoľvek na fóre (fórum má verejnú časť, a aj súkromnú, kam majú prístup iba prémium platiaci členovia!).

Pri kúpe jednorazového členstva s prístupom navždy, získaš aj moje tlačené knihy Spoznaj Svoju Biológiu.

Ak ma chceš podporiť v práci, môžeš tak urobiť akokoľvek. Zdieľaním mojich článkov/podcastov, či zakúpením akéhokoľvek produktu na mojom eshope. Rovnako upozorňujem, že ako to už býva pred vianocami u mňa zvykom – opäť som dal môj balík kníh do 50% zľavy. Verím, že ľudia, ktorí čítajú radi ako ja tlačené knihy to využijú, či už pre seba, alebo ako darček pre blízkych, ktorí majú otvorenú myseľ. 🙂

Novinka – Prvá Mitochodnriacka App ZDARMA, ktorá ti pomôže so svetelnou hygienou aj CR

Aplikáciu predstavovať nemusím, hovorí sama za seba. Stiahni si ju, nainštaluj do telefónzu, je ZDARMA a hlavne ju používaj.

Aplikácia dala zabrať a obsahuje moje niekoľko ročné vedomostí, znalosti, vecí z článkov, opaľovacieho protokolu, MasterClass krvné testy,…

Mitochondriak® | Terapia červeným, NIR aj UV svetlom, bezpečné cirkadiánne interiérové osvetlenie a uzemnená barefoot obuv

Tiež dávam do povedomia každému, koho zaujíma téma terapie červeným (aj UV) svetlom, produkty Mitochondriak®.

Mitochondriak® je rovnako ako môj blog, predovšetkým o mitochondriách a o edukácií ľudí o dôležitosti svetelnej výživy a nie je to iba o infrapaneloch. Téma mitochondrií je veľmi dôležitá a akýmkoľvek spôsobom dokážeme mitochondriám dodať dostatok elektrónov a svetla, tak je to v ich prospech.

Přehráním videa souhlasíte se zásadami ochrany osobních údajů YouTube.

Zjistit vícePovolit videoVždy povolit Youtube videa

Všetci máte možnosť na eshope Mitochondriak® využiť zľavový kód na 10% zľavu – stačí v pokladni zadať zľavový kód: „jaroslavlachky“.

Zdroje, referencie a citácie:

1. Berson DM, Dunn FA, Takao M. (2002). Phototransduction by retinal ganglion cells that set the circadian clock. Science, 295(5557):1070-1073. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/11834835/
2. Hattar S, Liao H-W, Takao M, Berson DM, Yau K-W. (2002). Melanopsin-containing retinal ganglion cells: architecture, projections, and intrinsic photosensitivity. Science, 295(5557):1065-1070. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/11834834/
3. Hannibal J, Fahrenkrug J. (2004). Neurotransmitters of the retino-hypothalamic tract. Cell and Tissue Research, 309:73–88. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/12111538/
4. Franze K, Grosche J, Skatchkov SN et al. (2007). Müller cells are living optical fibers in the vertebrate retina. PNAS, 104(20):8287-8292. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/17485670/
5. Labin AM, Safuri SK, Ribak EN, Perlman I. (2014). Müller cells separate between wavelengths to improve day vision with minimal effect upon night vision. Nature Communications, 5:4319. https://www.nature.com/articles/ncomms5319
6. Fernandez DC, Fogerson PM, Lazzerini Ospri L et al. (2018). Light affects mood and learning through distinct retina-brain pathways. Cell, 175(1):71-84. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/30173913/
7. Li JY, Schmidt TM. (2018). Divergent projection patterns of M1 ipRGC subtypes. Journal of Comparative Neurology, 526(13):2010-2018. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/29888785/
8. Aranda ML, Schmidt TM. (2021). Projections of ipRGCs and conventional RGCs to retinorecipient brain nuclei. Journal of Comparative Neurology, 529(9):2117-2142. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/33104235/
9. Moldavan MG, Allen CN. (2010). Retinohypothalamic tract synapses in the rat suprachiasmatic nucleus demonstrate short-term synaptic plasticity. Journal of Neurophysiology, 103:2390–2399. https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC2867567/
10. Milosavljevic N, Allen AE, Cehajic-Kapetanovic J, Lucas RJ. (2014). Geniculohypothalamic GABAergic projections gate suprachiasmatic nucleus responses to retinal input. Journal of Physiology, 594:3621–3635. https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC5451736/
11. https://en.wikipedia.org/wiki/Intrinsically_photosensitive_retinal_ganglion_cell
12. https://cs.wikipedia.org/wiki/M%C3%BCllerova_bu%C5%88ka
13. https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC5811732/
14. https://www.nature.com/articles/ncomms5319
15. https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC8157517/
16. https://pmc.ncbi.nlm.nih.gov/articles/PMC7137474/
17. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/11534967/
18. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/18980961/
19. https://academic.oup.com/brain/article-abstract/131/12/3132/295849?redirectedFrom=fulltext
20. Plus všetko z mojich predošlých článkov Chiralita!