Čo ak slnečné okuliare nie sú iba tmavé sklo pred očami, ale filter, ktorý zmení biologickú správu ešte skôr, než ju oko odošle do mozgu, kože a zvyšku tela?

A čo malé deti? Oni môžu nosiť slnečné okuliare? Ačo ak pri svetle nerozhoduje iba to, koľko luxov nameriaš, ale aj ktoré vlnové dĺžky, aká polarizácia a aká časová informácia sa do oka vôbec dostanú?

Slnečné okuliare sú „nástroj“, lenže z nástroja si ľudia za posledné desaťročia spravili takmer povinnú súčasť leta. Vyjde Slnko, oči trochu prižmúrime a automaticky príde ruka k okuliarom. Bez otázky prečo. Bez otázky čo tým filtrom mením. A presne túto otázku si dnes položíme a zároveň si ukážeme čo nám o našom mozgu a elektrikom prúde prezradí ak niekomu svetlo vadí, je svetloplachý alebo dokonca na svetle kýcha!

Sumár článku:

• Prečo slnečné okuliare nie sú iba ochrana pred jasom, ale zásah do spektra a biologickej informácie?
• Ako môže svetlo dopadajúce do oka zmeniť POMC, α-MSH a správanie melanocytov v koži?
• Čo ukázali experimenty s UVB-blokujúcou kontaktnou šošovkou a prečo sú pre túto tému tak dôležité?
• Prečo melanopsín, dopamín a očný melatonín hovoria, že oko nie je obyčajný luxmeter?
• Čo majú slnečné okuliare spoločné s myopiou, dopamínom a pseudohypoxiou oka?
• Prečo svetloplachosť a fotické kýchanie nepovažujem automaticky za dôvod pridať viac tmy (alias kvantovo biologicke’vysvetlenie kýchania na svetle)?
• Čo menia polarizačné okuliare a prečo ľudské oko dokáže vnímať aj polarizáciu a štruktúrované svetlo?
• Kedy slnečné okuliare podľa mňa naopak dávajú zmysel?
• Záverečné zamyslenie – chránime oko, alebo od neho odrezávame informáciu?

P.S. Ak ma chceš podporiť v práci, zdieľaj článok ďalej. Tiež ma môžeš podporiť kúpou mojich kníh alebo akéhokoľvek produktu na mojom eshope.

• Facebook
• Instagram
• X
• YouTube
• Spotify

P.P.S. Ak chceš byť informovaný vždy medzi prvými o zverejnení nového článku alebo podcastu, prihlás sa na odber nižšie.

Začnime tým, čo slnečné okuliare skutočne robia – filtrujú informáciu a menia tvoju realitu

V staršom článku Epigenetika #27 som túto tému otvoril cez melanín a kožu. Ešte skôr som na fóre ukazoval vlastné merania spektrometrom (fotiek a meraní nájdeš u mňa kopec, tak neváhaj využiť fórum a jeho vyhľadávač, prípadne Google a napíš tam moje meno Jaroslav Lachký + čokoľvek ťa zaujíma a určite ti nájde množstvo vecí na Čítanie).

Dnes tie dve línie spojím s tým, čo sme sa medzičasom naučili v Chiralite #17 o oku ako senzore, v Chiralite #20 o myopii a naposledy v Chiralite #21 o melaníne. Ak radšej počúvaš než čítaš, ako širší kontext si môžeš pustiť aj starší video podcast Klamú nám o Slnku? Naozaj spôsobuje slnečné žiarenie rakovinu?.

Predstav si laicky jedlo. Na tanieri máš celé avokádo, kde je voda, tuk, minerály, vláknina a stovky ďalších molekúl. Potom niekto povie, že avokádo pozná, pretože odhryzol iba kúsok kôstky. Presne toto robíme, keď slnečné svetlo opisujeme jedným číslom v luxoch (alebo pomocou farby ako „azúrová“, červená, oranžová,…). Lux je užitočná veličina pre ľudské videnie, ale nie je kompletným opisom slnečného signálu. Slnko nesie spektrum od UV cez viditeľnú oblasť až po infračervenú, rôznu polarizáciu/chiralitu, smer, časový kontext a priestorovú štruktúru. Oko nie je merač z hobby marketu. Je živé tkanivo, ktoré z tejto informácie robí elektrický signál.

A teraz medzi Slnko a oko vlož filter. Bežná číra dioptrická šošovka má primárne inú úlohu – mení geometriu dopadajúcej vlnoplochy, aby opravila ohnisko. Ani ona nemusí byť úplne opticky neutrálna, pretože materiál alebo povrchová úprava môže blokovať UV či časť modrého svetla.

Slnečná šošovka však zámerne robí ešte niečo navyše – silno tlmí množstvo dopadajúceho svetla a podľa typu materiálu mení aj jeho spektrálny pomer + jeho polarizáciu.

Často tiež používam ešte jednoduchšiu metaforu a napíšem ju aj sem. Predstav si diaľkový ovládač a televízor. Medzi ne postavíš stenu a potom sa čuduješ, že kanál neprepneš. Fotón je v biológii presne takýto príkaz. Fotopigment ho absorbuje, zmení konfiguráciu retinalu, otvorí alebo zatvorí iónové kanály a z optickej udalosti vzniká elektrická až chemická odpoveď. Keď z prichádzajúcej správy celé pásma odstrihneš, nemôžeš súčasne tvrdiť, že pre organizmus sa nič nezmenilo.

A tu je hneď prvá pointa článku. Slnečné okuliare nepovažujem pri bežnom dennom živote za neutrálne „ochranné sklo“. Považujem ich za optický zásah. Niekedy môže byť tento zásah užitočný a o špecifických situáciách ešte bude reč. No ak ho robíš automaticky každý deň len preto, že Slnko je jasné a ty musíš trochu prižmúriť oči, je fér položiť si otázku, akú časť biologickej správy si práve zahodil.

Oko a koža nie sú dva oddelené orgány

Tu sa dostávame k časti, kvôli ktorej som už pred rokmi napísal, že rutinné zakrývanie očí pred slnečným svetlom môže zhoršiť schopnosť kože pripraviť sa na silné UV a trvám na tom. No a keĎźe tento článok má byť na žiadosť napísaný krátko, ale vecne, pokúsim sa moje tvrdenie vysvetliť čo najefektívnejšie, v skratke, ale aj s „dôkazmi“! Nie cez mágiu a nie cez frázu „všetko so všetkým súvisí“. Cez konkrétnu neuroendokrinnú dráhu.

Najskôr si zopakuj jeden pojem. POMC, proopiomelanokortín, je veľký prekurzorový proteín. Môžeš si ho predstaviť ako dlhý pás filmu, ktorý bunka rozstrihá na menšie aktívne kúsky. Medzi nimi nájdeš ACTH, β-endorfín a α-MSH, alfa-melanocyty stimulujúci hormón. α-MSH sa viaže na melanokortínové receptory, vrátane MC1R na melanocytoch, a patrí medzi dôležité signály melanogenézy.

No a práve slnečné lúče sú jedným zo spúšťačom, pretože UV svetlo stimuluje transláciu POMC v kožných bunkách (keratinocytoch), čo vedie k opáleniu a uvoľneniu endorfínov. POMC je zároveň dôležitým hormonálnym prekurzorom, ktorý si naše telo prirodzene tvorí v hypofýze, mozgu (hypotalame) a ďalších tkanivách (aj an základe endogénneho UV). [17, 18]

No a teraz prichádza experiment, ktorý by mal poznať každý, kto tvrdí, že to, čo dopadne do oka, nemôže ovplyvniť pigmentáciu kože. Hiramoto a kolegovia v roku 2003 lokálne ožarovali s UVB svetlom iba oko myší. Výsledok? Zvýšila sa koncentrácia α-MSH v plazme a systémovo sa aktivovali epidermálne melanocyty v koži. Keď odstránili hypofýzu, odpoveď sa výrazne potlačila. Keď prerušili ciliárne gangliá, odpoveď sa taktiež potlačila. A keď odstránili optický nerv, efekt nezmizol. [1]

Teraz si prosím každý prečítajte odstavec vyššie aspoň trikrát po sebe, s pochopením a dajte tomu pár minút na zamyslenie…

Toto je veľmi dôležitý detail a zároveň ním dnes spresním jednu vetu z môjho staršieho článku. Na tento konkrétny mechanizmus totiž netreba ani tvrdiť, že UVB musí „preletieť“ až na sietnicu. Experiment ukázal elegantnejšiu cestu. UVB signál z oka sa preniesol v závislosti od oxidu dusnatého cez ciliárne gangliá a prvú vetvu trigeminálneho nervu do hypotalamo-hypofyzárneho POMC systému. Odtiaľ vzrástol α-MSH a zrazu sa melanocyty ďaleko v koži správali inak. Oko bolo v tomto experimente doslova predsunutá meteorologická stanica pre kožu.

Žeby preto naozaj platilo, źe naš eoko je evolučne len predĺžením mozgu a zároveň vieme, źe neuroektoderm (časť z ktorej „vyrastá“ mozog aj koža) sú uź od embrya prepojené?

Aby bolo jasné, že nejde iba o jeden zvláštny UVB experiment, ten istý výskumný smer ukázal aj ďalšiu vec. Pri lokalizovanej UVA stimulácii oka sa v myšacom modeli systémovo zmenili Langerhansove bunky v epidermis a tentoraz efekt výrazne potlačilo prerušenie optického nervu. Štúdia z roku 2009 teda ukázala, že odlišné UV pásmo môže z oka do kože vstúpiť cez inú nervovú cestu. Pre mňa je na tom najdôležitejšia pointa: oko nie je od kože oddelené sklom anatomickej vitríny. Je súčasťou systémovej fotobiológie.

V laickej reči to znamená toľko, že svetlo aké tvoja koža vidí dáva stimuly tvojmu mozgu a opačne – svetlo, ake’tvojo oko/mozog zachytáva zasa mení správanie tvojej kože (napríklad aj jej „schopnosť“, alebo aj neschopnosť opáliť sa a vybudovať si melanín!).

A potom výskumníci vložili pred oko filter

O desať rokov neskôr spravil rovnaký tím ešte krajší pokus. Myšiam nasadili kontaktné šošovky. Jedna skupina mala UVB-blokujúcu šošovku, druhá mala šošovku, ktorá UVB neblokovala, pričom mala podobnú absorbanciu. Po UVB stimulácii oka sa bez blokácie zvýšil α-MSH a počet DOPA-pozitívnych melanocytov v epidermis. UVB-blokujúca šošovka túto odpoveď výrazne potlačila, neblokujúca šošovka nie. [2]

Rozumieš, čo je na tom krásne? Nerozhodovalo iba to, že pred okom „nejaké sklo bolo“. Rozhodovalo, ktorú časť spektra sklo vyrezalo. Presne preto je pre biológiu veta „vonku bolo stále dosť luxov“ veľmi slabá informácia.

Ak chceš druhú stranu tej istej mince, existujú aj experimenty priamo na ľudských kožných melanocytoch. Wicks a kolegovia ukázali, že UVA v primárnych ľudských epidermálnych melanocytoch spúšťa mobilizáciu Ca²⁺ a skorú tvorbu melanínu. Odpoveď závisela od retinalu, teda chromofóru odvodeného od vitamínu A, a na fototransdukcii sa podieľal rodopsín. Významný nárast melanínu videli už do jednej hodiny a v ich experimentálnych podmienkach sa ďalej zvyšoval počas 24 hodín. [3] Aj koža teda používa niečo, čo nápadne pripomína očnú fototransdukciu.

Keď tieto dve vrstvy spojíš, vznikne veľmi konkrétny obraz. Koža má vlastnú lokálnu fototransdukciu a POMC systém, no súčasne existuje oko-koža neuroendokrinná slučka, cez ktorú očný svetelný vstup mení α-MSH a melanocytovú odpoveď. Preto som v Epigenetike #27 a v Opaľovacom protokole spájal oko so solárnym mozoľom a trvám na tom.

Samozrejme, myš nie je človek a jeden experiment nie je rovnica „okuliare = melanóm“. To by bol rovnaký intelektuálny skrat ako tvrdiť, že keď štúdia nemá na konci kolónku „melanóm“, filter nemá žiadny efekt. Máme však priamy experimentálny dôkaz, že spektrálne filtrovanie UVB na oku mení systémový α-MSH a melanocytovú odpoveď kože. A vieme, že α-MSH a melanín patria medzi mechanizmy fotoprotektívnej odpovede a opravy po UV poškodení. [4,5] Ak túto fotoadaptáciu chronicky oslabuješ, mechanisticky znižuješ rezervu, s ktorou koža vstupuje do silného Slnka. A presne v tomto reťazci dávam do súvisu rutinné nosenie slnečných okuliarov s vyšším rizikom spálenia, fotopoškodenia a následne aj rizikom kožných problémov.

Nezabúdaj, že biológia je nadradená ani primárna veda. Fyzika je a fyzika diktuje biológiu, no a je to elektromagnetická sila, ktorá ako jedina zo 4 univerzálnych síl má nekonečne pole pôsobenia a jej nosičom je FOTÓN = svetlo!

Melanopsín nie je jediné svetelné tlačidlo a oko nie je luxmeter

Teraz sa posuňme z kože späť do oka. V Chiralite #17 som detailne popísal, že sietnica nevyrába iba obraz. Má tyčinky, čapíky, amakrinové bunky a tiež intrinsicky fotosenzitívne gangliové bunky, ipRGC, ktoré obsahujú melanopsín. Časť ich axónov smeruje cez retinohypotalamickú dráhu do SCN, suprachiazmatického jadra (následne cez mono a disynaptické prepojenia priamo aź do habenuly). To je dôvod, prečo svetlo v oku nie je iba „videnie“, ale aj časová pečiatka.

Melanopsín má vysokú citlivosť v modro-tyrkysovej oblasti, no chyba modernej diskusie je, že sa z neho spraví jediný fotometer. Prírodný deň nie je monochromatická modrá LED. Spektrum sa od rána do večera mení. Mení sa absolútna intenzita, pomer červenej k modrej, prítomnosť UVA a neskôr UVB, infračervená, smer svetla, polarizácia aj geometria scény. Preto filter, ktorý niektoré pásma odstráni a iné prepustí, mení pomer informácií, ktoré sa v sietnici navzájom porovnávajú.

A teraz očný melatonín, pretože tu sa často pletú dve rozdielne vety. Sietnica má vlastné cirkadiánne hodiny a tvorí si vlastný melatonín. Moderný prehľad z roku 2024 sumarizuje, že retinálny melatonín sa u cicavcov tvorí primárne v noci, najmä vo fotoreceptoroch, a cez deň je nízky. Súčasne je v sietnici dopamín hlavným denným katecholamínom a tieto dva systémy sa navzájom rytmicky antagonizujú. [6] To znamená, že ranné a denné svetlo netreba opisovať tak, že „v tej sekunde vyrobí očný melatonín“. Presnejšie je povedať, že denný svetelný vstup nastavuje fázu retinalných hodín a dennú dopamínovú stranu cyklu, aby sa v tme mohla správne objaviť nočná melatonínová strana. Melatonín je taktiež „magneto-senzitívny“ hormón, čo je aj dôvod prečo reaguje na UV svetlo, ale aj magnatické pole.

Ak chceš túto tému rozobrať hlbšie, na fóre sme riešili aj rozdiel medzi melatonínom ako lokálnym antioxidantom a nočným časovým signálom. A v Chiralite #18 sme išli ďalej do habenuly, dopamínu, nálady a správania.

Prečo to patrí do článku o slnečných okuliaroch? Pretože keď cez deň do oka pustíš umelo orezanú verziu prostredia, nemeníš iba pohodlie. Meníš vstup do systému, ktorý kalibruje denný dopamín, večernú citlivosť na tmu, pupilárny reflex, SCN a periférne hodiny.

Nie každý typ slnečného skla mení spektrum rovnako a preto ani netvrdím, že každé sklo „prestimulováva melanopsín“ absolútne. Pri niektorých filtroch môže absolútna melanopická stimulácia klesnúť. Podstatné však je, že odstránením UV, nevhodným polarizovaním svetla a nerovnomerným utlmením viditeľného spektra môžeš zmeniť pomer melanopsínového vstupu voči ostatným fotoreceptorovým a neuroendokrinným vstupom. Biológia číta pomer, nie iba jeden vrchol.

Predstav si orchester. Melanopsín je jeden veľmi hlasný nástroj, ale nie celý orchester. Keď z miestnosti vyhodíš husle, kontrabas a polovicu dychov a potom povieš, že trúbka predsa stále hrá, neznamená to, že počúvaš tú istú skladbu. Slnečné okuliare môžu presne takto zmeniť „mix“ svetelného orchestra, ktorý sietnica dostáva.

Krátkozrakosť alias keď oko zapisuje svetelné prostredie do vlastnej geometrie

Ak chceš jeden dôvod, prečo túto tému nemôžeme zredukovať na UV a kožu, je ním myopia. V Chiralite #20 som krátkozrakosť popísal ako fyzickú pamäť svetelného prostredia. Mínusová dioptria je totiž výsledok. Pri axiálnej myopii sa oko reálne predĺži a zmení svoju geometriu. Svetelná informácia sa cez sietnicu, choroideu, dopamín, prietok, fibroblasty a extracelulárnu matrix postupne prepíše do hmoty.

U detí máme dnes veľmi slušné dáta, že viac času vonku znižuje incidenciu myopie. Randomizovaná školská štúdia publikovaná v JAMA ukázala, že pridaných približne 40 minút pobytu vonku denne znížilo počas troch rokov vznik novej krátkozrakosti. [7] Mechanizmus nie je „deti sa viac hýbali“. Sietnica pri jasnom prirodzenom svetle pracuje inak. Jedným z dôležitých signálov je retinálny dopamín, ktorý sa podieľa na regulácii rastu oka a emetropizácie a zároveň sa potom odzrkadlí aj na ich mentálnom zdraví, správaní a vývoji svalstva a kostí (áno, aj na tomto všetkom sa podiela dopamín, ktorý je regulovaný skrz mono a disynaptickú dráhu z oka až do pHb a LHb),

Presne preto som už v staršom článku Epigenetika #1 – melanopsín, dopamín a krátkozrakosť spájal prostredie s rastom oka. V novej Chiralite #20 sme to posunuli ďalej cez choroideu a HIF-1α. Pre tých, ktorí nečítali, vysvetlím laicky:

Ak choroidálny prietok a zásobenie klesnú, sklera môže vstupovať do hypoxickej signalizácie a remodelácie kolagénu. Ja používam aj pojem pseudohypoxia pre situácie, kde tkanivo zapína hypoxický program bez toho, aby príčinou musela byť iba nízka koncentrácia kyslíka vo vzduchu. Pointou je, že tkanivo sa správa, akoby kyslík a elektróny nedokázalo spracovať optimálne. No a ďalšia vec je, źe kolagén je chirálny a jeho aminokyseliny majú svoj smer, čo je aj dôvod, prečo reaguje odlišne na polarizované svetlo.

A teraz si predstav dieťa, ktoré väčšinu dňa trávi v interiéri, pri krátkej pracovnej vzdialenosti, na plochých obrazovkách a pri spektrálne chudobnom umelom svetle. Potom vyjde von a my mu automaticky ešte pred oči vložíme tmavý filter. Prečo by sme dobrovoľne znižovali práve vstup, ktorý v kontrolovaných štúdiách patrí medzi najsilnejšie environmentálne brzdy vzniku myopie?

Tu zároveň vidíš zásadný rozdiel medzi dioptrickou korekciou a slnečnými okuliarmi. Dioptrická šošovka má riešiť znamienko defokusu a geometriu obrazu. Slnečná šošovka primárne tlmí svetelný vstup. Samozrejme, dnešné materiály môžu obe funkcie kombinovať a aj číre sklá môžu filtrovať UV. Práve preto sa pri oku oplatí prestať rozmýšľať štýlom „má okuliare alebo nemá“. Dôležitejšia otázka znie: akú fyzikálnu informáciu tento konkrétny filter prepúšťa a akú odrezáva?

Chceš krátku pointu? Ak je sietnica procesor a rastúce oko výstupná 3D tlačiareň, svetlo je vstupný dátový súbor. Keď vstup pravidelne skreslíš, nemôžeš predpokladať, že výstup ostane navždy rovnaký. A zároveň nemôžeš predpokladať, že mentálna stránka a správenie detí a pubertiakov bude rovnaké, ako bolo pred 20 rokmi. Nebude. A chceš počuť ďalší paradox, ktorý niekoho poteší? Keď takto necháš malé dieťa pred umelo „na modro“ osvetlenou obrazovkou, spravíš z neho rýchlo a ľahko dobrého konzumenta a ľahšie mu „predáš“ to, čo mu cez obrazovku ponúkaš. Žeby preto bola dnes epidémia závislosti an soc. sieťach naozaj vážny problém, ktorý ide ruka v ruke so zhoršujúcim sa zrakom, mentálnou stránkou a znižujúcimi sa hormónmi? Popremýšľaj…. (video v úvode ti trochu napovie!)

Svetloplachosť nie je argument pre viac tmy

Teraz k veci, ktorú pozná obrovské množstvo ľudí. Vyjdeš z tmavej miestnosti na Slnko, oči sa okamžite stiahnu, začneš žmúriť, slzia ti a niekto dokonca kýchne. Moderná odpoveď je jednoduchá: „Si citlivý na svetlo, daj si okuliare.“ Ja si pri chronickej svetloplachosti kladiem opačnú otázku. Prečo nervová dráha nezvláda normálny prirodzený stimul? Môže byť totiź skutoćný dôvod ukrytý v elektrickom prúde, ktoré tvoje neuróny a axóny generujú, keď zachytíś intenzívne svetlo, ktoré telo neuróny prinúti „spotiť sa“, čo je prirodzená reakcia ako každý neurón-axón pracuje?

Najskôr klasická neurofyziológia. Fotofóbia nie je jeden reflex a nemá jedinú príčinu. Pri migréne napríklad vieme, že do nepríjemnosti zo svetla vstupujú čapíky aj melanopsínové ipRGC. Experimenty ukázali, že melanopsínový príspevok môže byť pri migréne výrazne zosilnený a že signál pokračuje retino-talamo-kortikálnymi a trigeminálnymi dráhami. [8,9] To je dôležité, pretože ti to hneď ukazuje, že „bolí ma svetlo“ nemusí znamenať, že fotón fyzicky páli sietnicu. Môže ísť o spôsob, akým nervový systém ten istý vstup zosilní a spracuje.

No a tu idem o poschodie nižšie. Elektrický impulz v nerve nie je abstraktná čiarka v učebnici. Už Tasaki a Iwasa pred desaťročiami merali, že nervové vlákno sa počas akčného potenciálu mechanicky mení, krátko „napučí“ a následne sa zmenší. Tieto zmeny pripisovali pohybu vody spojenému s nervovým impulzom. [10,11] Elektrický signál, membrána, ióny a voda teda nie sú štyri oddelené kapitoly. Sú jeden fyzikálny dej. (Koho zaujímajú detaily – v členstve sú o tom detailné webináre ešte z r. 2022 a 2023 – August 2023 Ako vzniká vedomie a realita)

Presne odtiaľ pochádza moja biofyzikálna interpretácia svetloplachosti. Keď je optická alebo trigeminálna dráha zle hydratovaná, má slabšiu myelinizáciu, horší Redox a menšiu rezervu elektrónov na spracovanie a disipáciu vstupnej energie, veľký nával fotónov je pre ňu väčší elektrický a termodynamický problém. Žmúrenie, slzenie a potreba okamžite skryť oči vtedy vnímam skôr ako znak nízkej tolerancie dráhy než ako dôkaz, že prirodzené denné svetlo je nepriateľ.

Neznamená to, že každá fotofóbia je „dehydratácia“. Ak má niekto zápal rohovky, migrénu, uveitídu, poranenie, pooperačný stav alebo inú očnú či neurologickú patológiu, mechanizmus môže byť veľmi konkrétny. No u človeka bez takejto patológie, ktorý roky žije v tme interiéru a pri obrazovkách a potom neznesie ani obyčajné denné svetlo, by som automatické pridávanie ďalšieho tmavého filtra nepovažoval za riešenie príčiny. A takéto kýchanie po pobyte na intenzívnom svetle je pre človeka autoamtický signál, ktorý veľa napovedá o jeho redoxe a množstve deutéria zbavenej vody v konkrétnych nervoch!

A prečo niektorí ľudia na Slnku teda kýchajú?

Fotický kýchnucí reflex je krásny príklad toho, ako tesne sú očné a trigeminálne dráhy prepojené. Presný mechanizmus stále nie je definitívne uzavretý, no najčastejšie sa uvažuje o presluchu medzi zrakovým, trigeminálnym a autonómnym systémom. Čuchový bulbus je pritom evolučne stará štruktúra predného mozgu a optické aj čuchové dráhy sa v prednom mozgu stretávajú s oblasťami emócií, pamäti a autonómnych reakcií. Aj preto je čuchový nerv kraniálny nerv č. 1 a zrak až dvojka!

A teraz si predstav, čo sa udeje, keď do tejto sústavy pošleš naraz obrovský nával fotónov = silný elektrický prúd. Vysoká intenzita svetla vytvorí silný elektrický impulz v optickej dráhe a pri každom akčnom potenciáli sa mení aj distribúcia vody okolo nervovej membrány. Elektrický signál totiž nie je nehmotná čiarka v učebnici. Je to fyzický dej, pri ktorom sa pohybujú ióny, mení elektrické pole membrány a spolu s tým sa presúva voda. Ak je nervová dráha dobre hydratovaná, dobre myelinizovaná a má dostatok elektrónov na spracovanie a termalizáciu energie, takýto nával zvládne oveľa lepšie. Ak však voda, elektróny alebo myelín chýbajú, rovnaký fotický vstup sa stáva oveľa väčšou záťažou.

Práve tu do hry vstupuje čuchový bulbus a jeho prepojenie s predným mozgom. Čuchová dráha je evolučne staršia a jej kortikálne spracovanie je jednoduchšie než pri zrakovej dráhe. Zrakový systém smeruje do šesťvrstvovej neokôry, zatiaľ čo čuchový systém je úzko spätý so starším paleokortexom. Keď preto z optickej dráhy príde prudký jednosmerný elektrický nával, časť tejto aktivity sa môže cez spoločné predmozgové a trigeminálne okruhy prejaviť aj reflexne v nose. Výsledkom môže byť fotické kýchnutie.

A melanozómy do toho zapadajú veľmi zaujímavo. Melanín totiž nie je iba pigment kože. Je súčasťou nervového systému, oka aj oblastí mozgu a jeho úloha súvisí s absorpciou svetla, disipáciou energie, Redoxom a prácou s elektrónmi. Už staršia práca v PNAS ukázala, že melanofory dokážu reagovať na pachové molekuly cez cAMP signalizáciu [12]. Pigmentová bunka a chemický senzor teda nie sú biologicky také vzdialené svety, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

A tu sa kruh uzatvára cez POMC. POMC, α-MSH, melanín, dopamín a čuch nie sú oddelené kapitoly. DOPA je spoločným metabolickým uzlom pre dopamín aj melanín a práve preto stav melanínovej a dopamínovej biológie predného mozgu veľa napovie o tom, ako toto tkanivo zvláda svetlo. Ak je melanínu, myelínu, vody a elektrónovej rezervy málo, prudký nával svetla sa nemá kde elegantne „rozliať“. Namiesto hladkého spracovania dostaneš prehnanú reflexnú odpoveď – žmúrenie, slzenie, svetloplachosť alebo kýchnutie.

Pre mňa je preto svetloplachosť alebo kýchanie na Slnku informácia o stave systému, nie dôkaz, že Slnko je problém. Ak kábel nezvláda signál, riešením predsa nemusí byť celý život znižovať signál. Oveľa zaujímavejšia otázka znie, prečo kábel stratil kapacitu – koľko má vody, ako vyzerá jeho myelín, Redox, elektrónová hustota, melanín a prostredie, v ktorom každý deň pracuje.

A presne preto mi nedáva biologický zmysel riešiť chronickú svetloplachosť automatickým nasadením tmavších skiel. Ak nervový systém nezvláda prirodzené denné svetlo, okuliare môžu stlmiť symptóm, ale zároveň odstrihnú časť vstupu, na ktorý sa tento systém potrebuje znovu adaptovať.

Pre laikov sa dá celá táto kapitloa zhrnúť takto: Keby máś v dome u babky prípojku na 380 Voltov a 30 Ampér a pripojíš do nej tenký káblik s motorčeka z detského autíčka, ktoré by autoamticky zhorelo = šiel by si za výrobcom reklamovať auto? Asi by kaž’demu došlo, že daný „káblik“ nebol stavaný na taký odber/výdaj prúdu. A v tvojom tele je to rovnaké. Ak na slnku kýchaš, okuliarmi to môžeš zjemniť, ale problém tým neriešiš.

Slnečné sklo nemení iba farbu – niektoré okuliare menia aj polarizáciu

Tu sa dostávame k záveru a do časti, ktorú v bežnej debate o okuliaroch takmer nikto nerieši. Veľa slnečných okuliarov určených na šoférovanie, vodu alebo šport obsahuje polarizačný filter. A vo svojej podstate akákoľvek vrstva, aj samotný vzduch, do istej miery svelto polarizujú. Úloha polarizačného filtra je praktická – potlačiť určitú orientáciu lineárne polarizovaného svetla, najmä odlesky od horizontálnych povrchov. To je presne dôvod, prečo sú pri vode alebo na ceste príjemné a nemám proti nim nič (ak ti za volantom alebo pri lyžovaní odraz vadí, nechceš sa predsa zabiť, avšak v bežnom živote, kde nie si na hrane života je to o inom). A opäť platí, že príjemnejší obraz neznamená opticky identický obraz.

Ľudské oko navyše nie je voči polarizácii slepé. Fenomén známy ako Haidingerove kefky vzniká vďaka geometrickému usporiadaniu makulárneho pigmentu a jeho rozdielnej absorpcii lineárne polarizovaného svetla. Moderné psychofyzikálne experimenty ukázali, že človek dokáže rozlišovať nielen jednoduchú polarizáciu, ale aj priestorové polarizačné vzory. V jednej práci vedeli ľudia odlíšiť orientáciu elektrického vektora medzi susednými oblasťami už pri rozdiele približne 4,4 stupňa. [13,14]

No a teraz príde moja obľúbená čerešnička z kvantovej optiky. Sarenac a kolegovia poslali na ľudskú sietnicu štruktúrované svetlo so spinovo-orbitálne previazanými stavmi. Účastníci dokázali rozlišovať dve pripravené optické štruktúry s priemernou úspešnosťou 77,6 %. [15] Inými slovami, geometria makuly dokáže interagovať s optickou informáciou, ktorá je oveľa bohatšia než „modrá verzus červená“ alebo „1000 verzus 10 000 luxov“.

A tu jedna presnosť, aby sme nemiešali dve odlišné veci. Polarizácia svetla súvisí najmä so spinovým momentom hybnosti, SAM, zatiaľ čo orbitálny moment hybnosti, OAM alebo OMH, súvisí s priestorovou fázovou štruktúrou vlnoplochy. Bežný lineárny polarizátor automaticky „nevypína OAM“. V štruktúrovanom svetle sa však spinová a orbitálna časť môžu previazať a ľudská makula dokáže takýto výsledný vzor rozlíšiť. Toto je podľa mňa oveľa zaujímavejšie než lacné tvrdenie, že polarizované okuliare „zoberú telu všetok OAM“.

P.S. A opäť krátke vysvetlenie pre laikov, alebo pre tých, ktorý sa chytáte za hlavu – prejdi na google a vyhľadaj si prečo profesionálni tenisti nechcú nosiť okuliare. Vedia totiž že ich polarizácia im dokáźe zmeniť vnímanie času a „reality“, vďaka čomu by netrafili loptičku dostatočne rýchlo. Potom sa zamysli a pokračuj, už sme skoro na konci…

Pre tento článok je dôležitá jednoduchšia pointa. Luxmeter vidí vedro energie. Oko môže vidieť aj spôsob, akým je tá energia usporiadaná. Keď preto pred oko vložíš polarizačný filter, meníš ďalšiu vlastnosť optického vstupu. Či má chronická strata konkrétnych polarizačných vzorov sama o sebe veľký klinický zdravotný efekt, dnes nevieme kvantifikovať tak dobre ako účinky intenzity, spektra alebo POMC. No už nemôžeme tvrdiť, že ľudská sietnica polarizačnú informáciu nevníma. Vníma.

Kedy teda slnečné okuliare dávajú zmysel?

Teraz nechcem, aby niekto článok zavrel s vetou: „Jaro tvrdí, že okuliare nesmieš mať nikdy.“ Je to podobné, ako keď ma občas pobavia nejaké reakcie pod nejakým video rozhovorom so mnou, kde poviem napríklad niečo o tom, že slnko nie je škodlivé a netrba sa ho báť ani pri malých ďeťoch… a niekto si to vyloží tak, že hovorím, aby sme novorodenca dali na priamepoobedné svetlo na 12 hodín!

To som netvrdil ani v starších textoch. Rozlišujem bežný biologický deň od špecifickej situácie, kde je prioritou bezpečnosť alebo extrémna optická záťaž.

Ak šoféruješ proti nízkemu Slnku a oslnenie ti zhoršuje videnie, okuliare môžu byť rozumný bezpečnostný nástroj. Ak si celý deň na zasneženom svahu, kde albedo snehu dramaticky zvyšuje svetelnú a UV záťaž z viacerých smerov, situácia nie je rovnaká ako prechádzka po meste. Podobne na otvorenej vode, vo vysokej nadmorskej výške, pri špecifickej práci, po niektorých očných zákrokoch alebo pri konkrétnej medicínskej indikácii môže mať filter jasný dôvod. Preto nemám rád, keď si ľudia „domýšľajú“ a vkladajú mi do úst slova, ktoré som nikdy nepovedal len preto, že nemajú mozgovú kapacitu na to, aby aspoň článok/video podcast dopozerali/dočítali dokonca a záveri robili až potom.

V staršom článku som uviedol napríklad lyžovanie či cyklistiku pri vysokej rýchlosti a adrenalíne. Presne o tomto hovorím. Sú to špecifické situácie, nie model normálneho života. Veľká väčšina človeka by nemala tráviť deň v režime „som na ľadovci vo výške 3000 metrov“. Ak sedíš na káve, ideš pešo so psom, si s dieťaťom v parku alebo ráno cestuješ do práce a jediný problém je, že prirodzené svetlo je jasné, automatické nasadenie tmavých skiel podľa mňa nemá biologickú logiku.

Nosenie slnečných okuliarov je z 99,99 % moderný zvyk, ktorí začal ešte v minulom storoćí, aj vďaka celebritám ako Marilyn Monroe. Veľa ľudí ich nenosí preto, že vyriešili konkrétny optický problém. Nosia ich, lebo jasné svetlo je nepríjemné a pretože ich nosia všetci a pretože je to dnes považované ako za niečo „trendy“. To je presne zvyk, ktorý stojí za to spochybniť. Pre mňa to však trendy nie je. Naopak. A už v r. 2015, kedy bola spísaná moja prvá kniha som v nej napísal, źe za pár rokov bude trend opační, a mladí uvedomelí ľudia budú paradoxne nosiť okluare večer, a cez deň nie. Som rád, že sa to postupne stáva realitou“

A ešte jedna dôležitá vec. Denné slnečné okuliare si nepomýľ s okuliarmi proti umelému modrému svetlu večer. Večer chceš robiť pravý opak. Prírodný deň skončil a cieľom je nepretiahnuť melanopsínový denný signál do biologickej noci. Preto som roky vysvetľoval, prečo môže mať večerné blokovanie modrého a zeleného svetla v interiéri zmysel, zatiaľ čo blokovať prírodný denný signál ráno a cez deň je úplne iný zásah.

Príroda totiž problém silného poludňajšieho UV nerieši tým, že ráno zakryje senzor. Rieši ho postupnosťou. Najskôr príde slabšie svetlo, červená a infračervená, neskôr UVA a až potom podľa sezóny a zemepisnej šírky silnejšie UVB. Tvoja koža aj oko dostávajú „trailer“ pred hlavným filmom. Keď celý trailer presedíš za sklom a tmavými filtrami a potom sa na dovolenke hodíš rovno do finále, problém nie je v tom, že príroda zabudla na bezpečnosť.

Záverečné zamyslenie alias naozaj si chránime oko, alebo od neho odrezávame informáciu?

Keď sa dnes povie slnečné okuliare, diskusia sa zvyčajne skončí pri jednej vete: UV môže poškodiť oko, takže okuliare chránia. Tá veta nie je celá nesprávna. Je iba nedokončená.

Áno, extrémna dávka UV dokáže poškodzovať rohovku, šošovku a ďalšie očné tkanivá. [16] Zváračský oblúk, odraz od snehu vo vysokej nadmorskej výške alebo hodiny na otvorenej vode nie sú to isté ako bežný deň človeka. Z tohto faktu však nevychádza veta, že prirodzené denné svetlo treba preventívne filtrovať zakaždým, keď je jasné. To je skok, ktorý biológia nepotrebuje.

Oko je predĺžením mozgu. Cez melanopsín nastavuje biologický čas. Cez retinálne okruhy mení dopamín a cez POMC a α-MSH dokázal svetelný signál z oka meniť správanie melanocytov v koži. Cez rastovú signalizáciu sietnice a choroidey sa svetelné prostredie môže časom zapísať do geometrie oka. A ľudská makula dokonca nie je slepá ani voči polarizácii a niektorým formám štruktúrovaného svetla.

Slnečné okuliare preto nie sú iba „ochrana oka“. Sú filter biologickej informácie. A filter môže byť v konkrétnej chvíli užitočný. No filter použitý automaticky, bez dôvodu a každý deň, je stále filter.

Predstav si ešte raz televízor a diaľkový ovládač zo začiatku. Ak chceš televízor ochrániť pred náhodným prepnutím počas sťahovania, stena medzi ovládačom a TV môže byť geniálna. Ak ju tam necháš nastálo a potom sa sťažuješ, že ovládač prestal fungovať, problém už nie je v ovládači.

Presne preto osobne slnečné okuliare v bežnom živote nenosím ako automatiku. Nie preto, že by sklo bolo „zlé“. Preto, že nechcem bez dôvodu odrezávať senzor od signálu, na ktorý sa milióny rokov kalibroval. Keď príde špecifická situácia, kde bezpečnosť, odlesk alebo extrémna dávka prevažujú, nástroj použijem. To je celé.

Ak si chceš túto tému poskladať ešte hlbšie, vráť sa k Epigenetike #27, článku Ako spraviť z kože solárny pancier, ku Chiralite #20 o krátkozrakosti a Chiralite #21 o melaníne. Z kníh je najlepší základ Spoznaj svoju biológiu a praktickejšiu vrstvu nájdeš v Opaľovacom protokole.

Záver

Ak sa ti článok páčil a chceš ma podporiť v práci, zdieľaj článok ďalej. Tiež ma môžeš podporiť kúpou mojich kníh alebo akéhokoľvek produktu na mojom eshope.

• Facebook
• Instagram
• X
• YouTube
• Spotify

P.S. Ak chceš byť informovaný vždy medzi prvými o zverejnení nového článku/podcastu, prihlás sa na odber nižšie.

Nadchádzajúce živé akcie, kde sa môžme vidieť osobne (VitalFest v Máji, BTC Prague v Júni,…)

Aj takouto formou dávam verejne info o ďalších živých akciách, kde sa môžeme vidieť osobne a ako obyčajne – teším sa na každého! 🙂 Už som si zvykol, že vždy sa spoznám/-e minimálne s nejakým novým Mitochondriakom a práve o tom to je. Prepájať sa navzájom.

Všetky bližšie informácie o akciách, aj ďalšie akcie, kde sa môžeme stretnúť, nájdete na tejto stránke.

Prémium členstvo 2026 – pridaj sa do komunity Mitochondriakov a stretávajme sa pravidelne

Otázok neustále pribúda a jediná možnosť pre mňa, ako na ne odpovedať, je len prémium členstvo.

• Práve tu máme v rámci našej komunity Mitochodnriakov možnosť pýtať sa mňa (aj ďalších členov) otvorene a na čokoľvek.
• Stretávame sa spoločne pravidelne každý mesiac LIVE na ZOOM-e skrz QaA webináre,
• a tež kedykoľvek na fóre (fórum má verejnú časť, a aj súkromnú, kam majú prístup iba prémium platiaci členovia!).

Pri kúpe jednorazového členstva s prístupom navždy, získaš aj moje tlačené knihy Spoznaj Svoju Biológiu.

Ak ma chceš podporiť v práci, môžeš tak urobiť akokoľvek. Zdieľaním mojich článkov/podcastov, či zakúpením akéhokoľvek produktu na mojom eshope. Rovnako upozorňujem, že ako to už býva pred vianocami u mňa zvykom – opäť som dal môj balík kníh do 50% zľavy. Verím, že ľudia, ktorí čítajú radi ako ja tlačené knihy to využijú, či už pre seba, alebo ako darček pre blízkych, ktorí majú otvorenú myseľ. 🙂

Novinka – Prvá Mitochodnriacka App ZDARMA, ktorá ti pomôže so svetelnou hygienou aj CR

Aplikáciu predstavovať nemusím, hovorí sama za seba. Stiahni si ju, nainštaluj do telefónzu, je ZDARMA a hlavne ju používaj.

Aplikácia dala zabrať a obsahuje moje niekoľko ročné vedomostí, znalosti, vecí z článkov, opaľovacieho protokolu, MasterClass krvné testy,…

Mitochondriak® | Terapia červeným, NIR aj UV svetlom, bezpečné cirkadiánne interiérové osvetlenie a uzemnená barefoot obuv

Tiež dávam do povedomia každému, koho zaujíma téma terapie červeným (aj UV) svetlom, produkty Mitochondriak®.

Mitochondriak® je rovnako ako môj blog, predovšetkým o mitochondriách a o edukácií ľudí o dôležitosti svetelnej výživy a nie je to iba o infrapaneloch. Téma mitochondrií je veľmi dôležitá a akýmkoľvek spôsobom dokážeme mitochondriám dodať dostatok elektrónov a svetla, tak je to v ich prospech.

Všetci máte možnosť na eshope Mitochondriak® využiť zľavový kód na 10% zľavu – stačí v pokladni zadať zľavový kód: „jaroslavlachky“.

Zdroje a štúdie:

1. Hiramoto K, Yanagihara N, Sato EF, Inoue M. Ultraviolet B irradiation of the eye activates a nitric oxide-dependent hypothalamopituitary proopiomelanocortin pathway and modulates functions of alpha-MSH-responsive cells. J Invest Dermatol. 2003;120(1):123-127. PMID 12535208. DOI: 10.1046/j.1523-1747.2003.12004.x
2. Hiramoto K, et al. UVB-induced epidermal pigmentation in mice eyes with no contact lens wear and non-UVB blocking and UVB blocking contact lens wear. Contact Lens Anterior Eye. 2013. PMID 23108010. DOI: 10.1016/j.clae.2012.10.072
3. Wicks NL, Chan JW, Najera JA, Ciriello JM, Oancea E. UVA phototransduction drives early melanin synthesis in human melanocytes. Curr Biol. 2011;21(22):1906-1911. PMID 22055294. DOI: 10.1016/j.cub.2011.09.047
4. Abdel-Malek ZA, et al. Activation of the cyclic AMP pathway by alpha-melanotropin mediates the response of human melanocytes to ultraviolet B radiation. Cancer Res. 1998. PMID 9426056.
5. Böhm M, et al. alpha-Melanocyte-stimulating hormone protects from ultraviolet radiation-induced apoptosis and DNA damage. J Biol Chem. 2005. PMID 15569680.
6. Felder-Schmittbuhl MP, Hicks D, Ribelayga CP, Tosini G. Melatonin in the mammalian retina: Synthesis, mechanisms of action and neuroprotection. J Pineal Res. 2024;76:e12951. DOI: 10.1111/jpi.12951.
7. He M, et al. Effect of Time Spent Outdoors at School on the Development of Myopia Among Children in China. JAMA. 2015;314(11):1142-1148. PMID 26372583.
8. Zele AJ, Dey A, Adhikari P, Feigl B. Melanopsin hypersensitivity dominates interictal photophobia in migraine. Cephalalgia. 2021;41(2):217-226. PMID 33040593.
9. Burstein R, Noseda R, Fulton AB. Neurobiology of Photophobia. J Neuroophthalmol. 2019. PMID 30762717.
10. Tasaki I, Iwasa K. Swelling of nerve fibers during action potentials. Ups J Med Sci. 1980;85(3):211-215. PMID 6262976.
11. Iwasa K, Tasaki I, Gibbons RC. Swelling of nerve fibers associated with action potentials. Science. 1980;210(4467):338-339. PMID 7423196.
12. Lerner MR, Reagan J, Gyorgyi T, Roby A. Olfaction by melanophores: what does it mean? Proc Natl Acad Sci USA. 1988;85(1):261-264. DOI: 10.1073/pnas.85.1.261.
13. Temple SE, Roberts NW, Misson GP. The spectral, spatial and contrast sensitivity of human polarization pattern perception. Sci Rep. 2017;7:16504. DOI: 10.1038/s41598-017-16873-6.
14. Misson GP, Temple SE, Anderson SJ. Polarization perception in humans: on the origin of and relationship between Maxwell’s spot and Haidinger’s brushes. Sci Rep. 2020;10:108. DOI: 10.1038/s41598-019-56916-8.
15. Sarenac D, et al. Direct discrimination of structured light by humans. Proc Natl Acad Sci USA. 2020;117(26):14682-14687. PMCID PMC7334531. DOI: 10.1073/pnas.1920226117
16. Yam JCS, Kwok AKH. Ultraviolet light and ocular diseases. Int Ophthalmol. 2014;34:383-400. PMID 23722672.
17. https://www.cell.com/fulltext/S0092-8674(07)00185-7
18. https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0092867414006114